Už v škôlke mojim kamarátom Jurkovi a Paťkovi hovorila súdružka učiteľka Janka – Buď chlap a nechaj jej to autíčko, veď ju to o chvíľu prestane baviť . Aj prestalo – do osemnástych narodenín, odvtedy autá milujem a neviem bez nich žiť. Rovnako ako bez chlapov. Za mojich mladších čias sa z chlapcov stávali chlapi na povinnej vojenskej službe- ľudovo povedané na vojne.Či sa z nich naozaj stali chlapi tam,neviem posúdiť, môjho muža som stretla až po vojne,ale jedno je isté – spomienky im ostali na celý život. Keď sa stretne z kamarátmi z vojny, tak do rána majú o čom rozprávať.Môj syn si toto našťastie neužije – povinná vojenská služba sa zrušila a zatiaľ na ňom nevidieť snahu, že by chcel byť vojak z povolania – ale aj jemu som ako malému hovorila- neplač, chlapi predsa neplačú. On sa ma zvykol opýtať – a prečo chlapi neplačú? a ja som na to dlho hľadala vhodnú odpoveď- až dom raz prišla na jednu celom dobrú – chlapi neplačú preto,lebo im nesvedčia slzy.z môjho brata sa chlap stal presne v deň, keď našich omráčil vetu – Budem sa ženiť ! Mame vtedy padla vidlička,ocino si musel sadnúť a ja som sa hystericky rozosmiala. Ale chlap vtedy bol – to sa musí uznať.
Kedy sa stal chlap z môjho manžela to sa už nedozviem,lebo jeho som si ako chlapa brala - (za manžela). Zato niekedy mám pocit, že sa z neho po rokoch opäť stáva chlapec a nie som si istá, či sa mi to páči.
Ale vychutnám si ten deň, keď sa chlapom stane môj syn. A potom Vám zasa o tom napíšem.
