Po všetkých peripetiách sme sa ocitli v Bratislave na Klenovej, v NKÚ. Áno, na onkológii. A tam na mňa čakali prekvapenia. Ja,len ako doprovod, som sa snažila byť nad vecou a všímať si všetko okolo seba a nedať najavo,že mám obrovský strach. Uznajte, chorý človek potrebuje oporu a nie nejakú uplakanú rozmazanú babu. Tak som sledovala okolie. A sledovala som pozorne. Videla som veľa sĺz,vypočula som si veľa príbehov.
Musím vyzdvihnúť prístup lekárov, stretla som tam veľa celkom mladých lekárov a mali ohromný prístup k pacientovi. Vysvetlili, nedívali sa na hodiny,poučili,pomohli. Zodpovedali najmä mne na kopec otázok.
Takisto sesty boli super,keď sme nevedeli trafiť,ochotne sa zdvihli zo stoličky a prešli s nami nie málo metrov. Jedna sa dokonca priznala,že túto cestu absolvuje už desiaty krát - a to nebolo ešte ani desať. Ale tvrdila,že to má miesto aerobiku.
Najväčšie prekvapenie -žiaľ nie príjemné na mňa čakalo na stolíkoch. Reklamy na parochne. Ja viem,že aj toto patrí na onkológiu. Ja viem,že všetko spolu súvisí. My sme prvý krát šli len do konziliárnej ambulancie, kde nám iba vysvetlili čo bude nasledovať. Nie každý,kto tam príde končí s parochňou. Naozaj nie. Mám to potvrdené- chvalabohu.
A na reklamu na parochňu je vždy čas, rovnako ako na reklamu trebárs na truhlu. Alebo nie?
