Sama mám teraz jedno dieťa, ale to už je veľké a potrebuje len základnú starostlivosť- teda prísun jedla a vreckové. jedlo dostáva vždy a podľa mňa celkom chutné,a vreckové podľa zásluhy,samozrejeme, vždy sa nejako nechám ukecať.
Ale také bábätko v kočíku – málokedy odolám a dokážem nenakuknúť. Väčšinou spinkajú a sú také nádherne chutnučké, cukríkové a celkovo na zjedenie. Malé beštie sa z nich stávajú až po nejakom čase, keď si nás celkom opantajú a už sa nedá uniknúť. Keď som ešte bola slobodná,ale už sme sa s budúcim manželom chystali na oný vážny krok, švagriná ma požiadala,či by som jej neprišla postrážiť syna ( budúceho synovca). Mal dva a niečo a ona práve čakala druhé dieťa a potrebovala ísť k lekárovi. Jasné,že postrážim ,ubezpečila som ju. No, to si nemala robiť , povedal môj skoromuž a vyhlásil,že on si dovolenku zobrať nemôže a je to teda na mne. No booože, čo nezvládnem jedno decko?
Dostala som jedálniček, čo bude papať a rozvrh dňa, kedy bude spinkať a kedy sa budeme hrať. Stálo tam: okolo 9:00 kakao a vianočka, potom prechádzka vonku , o 12.00 obed – zemiaková polievočka a trošku rizota, o 13:00 poobedný spánok, po prebudení termix a hračky. Celkom dobrý plán,povedala som si. Lenže milý malý zajko kakao odmietol čo i len ochutnať a vianočka bola rozdrobená okolo neho. Chcel „jaj“ a mne trvalo asi pol hodinu,kým som pochopila,že je to čaj. Po raňajkách sme sa mali ísť prejsť tak sme zobrali káru a hor sa na prechádzku. Po pár minútach som nevedela či mám ratovať malého alebo kočík – oboje bolo samé blato a štrk. Po dobrom obede ( zrejme bol vyhladovaný) som ho išla uložiť,ale zacítila som známy pach a keď som skontrolovala nohavice, tak sa mi neurobilo príliš dobre. Prečo si sa pokakal? pýtam sa ho. Lebo , povedal mi on a bolo po debate. Kým som poumývala a preprala všetko čo bolo špinavé ( a bolo toho hodne), tak sa zobudil s veľkým plačom – že ho štípe riťka – jasné že sme ju po tom karambole nenatreli. Našťastie o chvíľu sa vrátila jeho vlastná mamina a moja prvá nie veľmi vydarená skúsenosť sa skončila pomerne šťastne.
Bola by zo mňa dobrá opatrovateľka,lebo ja tie decká tak obalamútim,že ani sa nenazdajú a už majú v sebe plný tanier polievky, ba dokonca aj špenát. To sa mi podarilo s druhým synovcom,keď sme si hrali divadielko a ja som bola zlá čarodejnica a zakliala som jeho macka a on ho mohol vyslobodiť len tak, že zjedol celý obed. Čakala som vtedy bábätko,takže som študovala veľa kníh o deťoch,ako to však býva , teória sa nie vždy zhoduje s realitou. Kým sme ten špenát zjedli,bol ušpinený obrus,koberec,moje vlasy a malý komplet celý. Zachránil ma švagor, ktorý si niečo zabudol a ukázal mi ako na to. A navyše mi pomohol vytepovať koberec.
Tak ako aj moja krstná dcéra. Keď si ju predstavím,ako ju doniesli prvý krát – vo veľkej bledozelenej deke a v bielej perinke – otvorila oči a spustila taký krik,že som ju okamžite vrazila do rúk vlastnej mame. Teraz má sedem a keď treba ísť z návštevy u nás domov,tak sa ma drží ako kliešť a šepká mi: Povedz im,nech ešte nejdeme,ešte chvíľu,iba maličkú. A ja samozrejme neodolám,lebo toto dievčatko je presne také ako ja kedysi – papulnatá, potvorka a strašne zlatá - veď je to aj moja pokrvná rodina. Je celkom iná ako bol môj syn,keď bol v jej veku. Vie sa pritúliť,môžeme spolu predebatovať najnovšiu kabelku a topánky, a kľudne si požičia môj lak na nechty. A keď sa hnevám na syna ( s ktorým majú minoriadne pekný vzťah) vždy mi povie: Prečo sa mračíš? Budeš mať vrásky,a budeš vyzerať staro .. Hovorím,presne celá ja. A keď cekom nedávno vyhlásila : žužu,nerob paniku!! tak sme sa na tom s mojim mužom smiali ešte večer v posteli. ( Ono- situácia bola na paniku – 21:30 a môj tínedžer ešte nebol doma,vonku môže byť len do 21:00 - našťastie mu zachránila kožu,lebo po tomto vyhlásení som mu bola schopná len v skratke prehovoriť do duše).
Vždy keď sa na tie deťúrence pozerám,pomyslím si,čo z nich asi bude?
Ja by som chcela aby syn bol plastický chirurg a krsniatko – právnička.Oni majú ale celkom iné myšlienky – on bude počítačový hecker a ona spisovateľka. (Presne ako ja voľakedy).
Ale napriek všetkému ich veľmi ľúbim a nikdy,naozaj nikdy neodolám ich šťastnému úsmevu.
