Nechápala som to. V nemocnici som sa ocitla len po pôrode. Osem dní, a aj to sa mi zdalo neskutočne dlho. Všetky moje ostatné úrazy, a že ich bolo, sa vyriešili len ambulantne.
Moja babička, keď bola na tom zdravotne zle, musela stráviť v nemocnici viac ako mesiac. Ležala na veľkej priestrannej izbe s ďalšími dvoma tetami. Keď som sa vracala v piatok z internátu, moja prvá cesta viedla tam. Od vlakovej stanice bola trnavská nemocnica len na skok, takže ani taška nebola až tak ťažká. A babka sa potešila. Len mi stále opakovala - povedz tatkovi, nech ma dojde zebrat. Ja tu nebudem. Oni ma tu nechajú umret.
Nenechali. Babičku sme zobrali domov. A tam bol aj jej koniec. Vo vlastnej posteli, izbe, vo svojom dome. Aspoň to sa jej splnilo.
Dnes má Trnava novú časť nemocnice. Priestranné chodby, moderné zariadenie. Každé poschodie inej farby. Toaleta spoločná pre dve izby - teda pre osem ľudí. Je to určité zlepšenie, ale vyvoláva to aj úsmevné situácie. Dve susedné izby majú zásadne obyvateľov opačného pohlavia. Na "našej" toalete sa stane, že si babička zdriemne. Aj na polhodinu. Ale sranda je, že keď ju zobudíme, kým sa zorientuje a kým si spomenie, či „už bola alebo nie" prejde ďalších 10 minút. V starej nemocnici ste mali dva záchody pre celú chodbu. Tak buďte rád, že tu je vás "len" osem.
Dnes už viem, prečo tam tí starí ľudia nechcú ísť. Dedko, sused napravo, má 85 rokov. Keď prišiel, bol vitálny, orientoval sa. Potom sa čosi nevydarilo, dedka nechali 6 dní o vode, lebo čakal na akési vyšetrenie. Ktoré nakoniec neabsolvoval. Lebo. Pred očami nám chradol. Minulý týždeň spadol. Keď som prišla, mal ofašovanú nohu a ledva na ňu stúpal. Cesta na záchod a späť mu trvala 15 min. Predvčerom mu praskla v oku žilka. Oko celé červené. Noha opuchnutá. Ani sa mu nechcelo rozprávať. Vôbec sa nečudujem.
Ujko pri stene. Keď prišiel, vraj žalúdočné vredy. Ležal, skrúcal sa, všetko ho bolelo. Po týždni je lepšie, aj farbu trošku chytá. V sobotu sme mali šou, hovorí mi muž. A čo sa stalo? Dojdem od telky, a on spotený, skrútený, ťažko dýcha. Chýbal cukor. Sestrička nariadila vypiť čaj. Všetci vieme, že ten čaj je len občas nasladlý. Sladký asi nikdy nebol. Nestačilo mu to. Stále mu nebolo dobre. Pomôže až balíčkový cukor. Ešteže ste mu ho doniesla, hovorí mi ujko. Ináč neviem, čo by som spravil. Môj muž nie je zdravotník, ale toto vedel okamžite. Sestry nemajú k dispozícii cukor? Alebo nevedia ...? Nechcú?
Babička na vedľajšej izbe. Sedí na posteli a ťažko dýcha. Za každým výdychom stoná. Dosť hlasno. Poviem cestou von sestre. To nič, ona to tak robí stále.
Na nočnej je jedna sestra. Na 50 pacientov. Možno aj na viac. Cez víkend príde na vizitu lekár z celkom iného oddelenia. Často nemá ani chuť a čas sa vypytovať. Nečudujem sa. Ak má popozerať tri alebo štyri rôzne oddelenia.
A to ste na tom lepšom oddelení. V starej nemocnici máme na internom oveľa horšie prípady. Väčšinou nepohybliví, skoro všetci starí ľudia. Občas celú noc stonajú, plačú alebo kričia. Buďte rád, že ste tu. Pekná perspektíva, čo?
Už viem, prečo sa budem nemocnici vyhýbať ako čert krížu.
