Bola maličká,milučká, guľatá, zvedavá ,strašne urozprávaná a adoptovaná. Prosto Gulička. Mala kučeravé blonďavé vlásky, šibalský úsmev a plné vrecká cukríkov. Milovala cukríky a iné sladkosti. Vždy keď niečo dostala, schovala si to do vrecka a nosila to všade zo sebou.
V mestečku kde predtým žili ich každý poznal, tak sa presťahovali. Hneď potom,ako sa jej mame zázrakom podarilo porodiť vlastnú dcéru. Gulička mala vtedy čosi viac ako 5 rokov a chystala sa do školy. Mama s otcom urobili kus práce,to ustráchané, večne sa pocikávajúce dievčatko sa im pod rukami premenilo na malú slečnu. Gabika bola ako iné deti, ľúbili ju a ona ľúbila ich a svoju malú sestričku.
Urobili však jednu chybu, nepovedali jej nič o jej pôvode. Možno to odkladali na neskôr, možno si mysleli,že je na to ešte čas, možno ... jej to nechceli povedať nikdy.
Ľudia sa povyzvedali a dozvedeli sa čo chceli. Gulička prišla domov z plačom. Vraj nie som vaša, vraj ste si ma kúpili v detskom obchode. Že to nie je pravda, že som došla z maminou z pôrodnice? Tak ako Ingridka, že? S detským očkami plnými očakávania pozerala na mamu a otca. Pochopili,že vysvetľovaniu sa nevyhnú,len nevedeli ešte,že to bude tak bolieť.
Povedali jej pravdu a ubezpečili ju,že aj keď nie ich biologická dcéra,aj tak je to najlepšie a najkrajšie čo majú. Ju a Ingridku. Vtedy mala 12 rokov.
Na strednej škole sa pokúsila pohľadať svoju biologickú mamu, venovala tomu celé prázdniny, aj keď jej ozajstná mama veľmi trpela. Bolelo ju to,ale chápala,že tým musí Gulička prejsť. Bála sa len jedného, že dcéra svoju mamu nájde a že sa bude chcieť s ňou stretávať. Svoje obavy nikdy nevyslovila, až keď sa stali skutočnosťou.
Guličkina matka žila na kraji osady z ďalšími štyrmi deťmi. Boli zanedbaní,nepoznali televízor,a do školy chodili len zriedka. Matka si síce spomenula,že kedysi mala dcéru,a že ju nechala v domove hneď po pôrode. Bola vtedy mladá a muž,ktorý jej sľuboval modré z neba, utiekol pri prvej zmienke o dieťati.
Keď sa jej vrátila dcéra na prahu dospelosti, videla,že by sa teoreticky o ňu mal kto starať, tak sa chopila šance. Gulička po skončení tretieho ročníka do školy nenastúpila, doma povedala,že musí pomáhať svojej ozajstnej mame. Žene, ktorá ju vychovala a dala by jej aj modré z neba to zlomilo srdce. Otec zavítal do krčmy častejšie ako by sa patrilo.
.......
Keď sa stretli po promócii v reštaurácii, Ingrid,čerstvá magistra tesne pred prípitkom predstúpila pred rodičov, nadýchla sa a povedala: mami,tati, ďakujem vám za všetko čo ste pre mňa urobili, ďakujem za finančnú aj morálnu pomoc pri štúdiu a na oplátku mám aj ja pre vás jeden darček. Do dverí vošla mladá, skromne oblečená žena, v ruke mala kyticu kvetov a v očiach slzy. Odpustite mi ten hlúpy útek, aj tie roky, čo som sa vám neozvala,už to nikdy,naozaj nikdy neurobím. Len mi prosím dovoľte, aby som vás znova mohla volať mamou a ocinom, povedala Gulička.
........
Dnes má Gabika - Gulička tri svoje vlastné deti a jedenásť detí v pestúnskej starostlivosti. Žijú všetci pohromade v jednom veľkom dome,ktorý si postavila spoločne zo svojimi, síce adoptívnymi,ale tými najlepšími rodičmi na svete. O rokoch,ktoré strávila bez nich rozpráva svojim deťom,vlastným,aj tým ostatným. Je to veľmi smutná,ale pravdivá rozprávka. A o nej až inokedy ....
