Ako je tam na dolniakoch, pýtali sa na pohľadnici. My tu máme tuhú zimu, aj mínus 25. Ale veľa snehu. My na dolniakoch sme až takú zimu nemávali. Ale zato sa nám urodili čerešne, marhule, uhorky. Mama s tatom vozili plné balíky do Leopoldova k vlaku. A odtiaľ išli naše skorodozreté čerešne na hornáky. Roky rokúce. Pred vianocami zasa došiel z pošty lístoček. V Leopoldove na stanici máte balík. Bola tam borovica. Živá, voňavá. Prevoňala celú miestnosť a každý nám ju závidel.
Zoznámili sa v učňovke. Ujo Jožko a môj tatko. Do vojenčiny sa ešte stretávali,ale potom sa kontakty prerušili. Oženili sa, a už mali iné na starosti, ako navštevovať kamarátov zo školy. Raz moji rodičia išli zájazdovým autobudom do Zakopaného. Išli cez ich dedinu. Otec vybavil,aby tam zastali a vybehol len tak ako bol, v saku a poltopánkach. Vraj skúsi nájsť jeho dom. Mal šťastie- ujo býval ešte v rodičovskom dome. Otvorila mu jeho mama. Dobrý deň teta, povedal len. Starká zopla ruky a povedala. Janko! Janíčko! Vy si ma pamätáte? No v novembri a v poltopánkach - to k nám môže prísť len Janko z dolniakov. A čo Jožko, je doma. Ba, veru doma. Šťastie máš.
A tam sa začalo, alebo skôr pokračovalo - dnes už viac ako 50ročné kamarátstvo. Hornáci chodili k nám cez leto. Trochu sa zohriať, naoberať si ovocia a pospomínať. My sme k nim chodili zasa na jeseň a cez zimu. Na huby, na hafíre a lyžovať. Roky rokúce.
Mama spomína krásnu príhodu, keď sa nám jeden rok urodilo veľa čerešní a nevedeli sme čo s nimi. Otec naoberal plný kufor nášho modrého wartburga a išlo sa na hornáky. Tam sme pristavili auto, otvorili kufor a mama išla vypýtať vedrá,aby náklad mohli vyložiť. Kým sa vrátila z domu, pred autom stál rad ľudí s miskami a peňaženkami, čo si chceli tie krásne čerešne kúpiť. Tak vyložili plný lavór na cestu a všetky deti z dediny sa do pol hodiny zbehli na čerešne. Jožko s Gitkou síce nezavarili ani jeden pohár,ale deti z Oravy jedli dozreté čerešne možno prvý raz.
Dnes, keď už majú cez sedemdesiat, stretávajú sa zriedka. Ale o to srdečnejšie. Dokážu do dvoch v noci spomínať. Ale dokážu sa aj pohádať. Kvôli politike. Každý je z iného tábora, každý si chváli len to svoje.
Dnes sa už stretávajú ich deti. Teda my. Pokračujeme v rodičovskej tradícii. Keď idú hornáci do Bratislavy na nákup, vždy sa zastavia. A my, keď máme cestu niekam poblíž, nikdy ich neobídeme. A zdá sa, že vnúčatká sa tiež nenechajú zahanbiť. Skajpujú ako o život, hoci ešte nemajú ani občiansky.
Keď sme sa minulý rok u nich zastavili, povedala som len : Tak rada vás vidím. A oni ma len dlho a ticho objímali. A vždy keď od nich odchádzame a ja im dlho kývam, mám slzy v očiach a myslím si, ktovie, či vás nevidím naposledy.
