Ako to už na dedinách bývalo,keď boli hody, zišla sa celá dedina. Aj u nich to tak bolo. Všetci sa nateperili ku mame. Veruže sa ich tam stretlo aj dvadsať naraz. Kým boli vnúčatká malé, radi išli k babičke na hody. Bolo navarené,napečené,aj na kolotoče dostali,aj sa zo sesternicami a bratrancami postretali,aj smiechu si užili,a občas aj plaču.
Keď sa babka pominula, nevesta predhodila svojmu mužovi,že hody by mali zrušiť. Nechcelo sa jej veru chystať pre toľko ľudí a mať v dome plno hostí. Ale muž si poradiť nedal. Nuž teda, hody boli ďalšie roky. Postupne ako deti rástli, nechcelo sa im chodiť len kvôli jedlu a pitiu a tráviť čas v spoločnosti starších. Hostí pomaly ubúdalo. Len švagrinka Zdenka chodila každoročne a na celý týždeň. Darmo sa jej snažili naznačiť,že je síce vítaná,ale po dvoch, troch dňoch by sa patrilo porúčať sa.
Ona nie, bola už vdova a dôchodkyňa,nuž času mala habadej a v byte aj tak nikomu nechýbala. Deti mali svoj život a na mamu sa nespoliehali,lebo viackrát im nepomohla,keď prosili.
Keď sa zasa blížili dedinské hody, domáca pani premýšľala ako by švagrinku vypoklonkovala čo najskôr. Reči ako hosť a ryba po troch dňoch smrdí Zdenku len rozosmievali. Tvrdila, že ona predsa nie je hosť,že ona je tu doma.
Ale ryba nedala spať deťom. Z detských topánok už síce vyrástli,ale na huncútstva si vždy našli čas. Dali teda milej tete Zdenke do topánok po kúsku údenáča. Keďže bolo leto, údenáč nevydržal ani dva dni a prenikavo smrdel.
A tak sa milá Zdenka zbalila už na tretí deň a odišla. Nevedno,či prišla na to, kto mal na svedomí jej topánky,ale účinok to malo. Odvtedy síce chodí na hody,ale na druhý deň sa pakuje domov. Nikdy si ale nezabudne skontrolovať, čo má v topánkach.
