Keď som ešte bola malá mali sme kadejaké Micky a Murky. Väčšinou boli sivé, milé, prítulné a každým rokom nás obdarovávali mačiatkami.Každá z nich, pokiaľ si pamätám,sedávala na susedovom tehlovom múre a ak sa nechceli dať pohladkať,tak jednoducho nezišli dolu. Keď som začala chodiť do školy,prišiel k nám Fúzik.Bol čierny,s bielymi labkami a ňufáčikom. Postavili sme mu domček,do domčeka sme mu dali koberček a na domček cedulku - Fúzikov dom. Teda, my dvaja s bratom. A Fúzik v ňom prebýval,síce nie často,ale asi nám tým robil radosť. Po čase sme zistili,že Fúzik je slečna,alebo pani a že celkom určite bude mať mačiatka. Nuž čo, povedali sme si s bratom, dom má, môže mať aj deti. A tak sa narodili tri mačiatka – Filoména, Fedor a Félix.Ocinovi sa našťastie podarilo všetky tri podarovať,takže sme boli uchránení od invázie mačiek. Po Fúzovi prišiel Maxo. Bol celý ryšavý a mal krásne veľké zelené oči.Obľúbil si miesto pred dverami na koberčeku. Celé leto tam vylihoval a čakal kedy ho kto pohladká. V zime si našiel miesto na regáli s kompótmi. Žil s nami asi 7 rokov a nikdy neutiekol. Preto,keď sa raz po dlhom čase vrátil vychudnutý a doráňaný,vedeli sme, že sa blíži jeho koniec.
O niekoľko rokov neskôr,keď sa môj syn chystal po prvý krát do škôlky, sused nám ponúkol dve mačiatka. Tak sme si ich vzali- obidve.Boli sivé, malé a strašne hravé. Jedno sa bálo, a nechcelo sa hladkať. Druhé bolo prítulné a keď zasvietilo slnko, srsť sa mu leskla ako striebro.Prvé sme nazvali Bojka a druhému dal meno môj syn- volalo sa Micubiš.Bojka sa čoskoro od nás odsťahovala do susedného prázdneho domu.Chodila sa občas najesť,alebo pochváliť mačiatkami.Micubiš bol s nami dlhých 8 rokov.Sedával na okne a pozeral telku. My z gauča a on spoza okna. Keď syn začal chodiť do školy,Micubiš ho čakával pri dverách presne v čase, keď sa vracal zo školy. V lete sedával s mojimi rodičmi na ulici pod lavičkou a v zime sa vyhrieval na bojleri.Bola som presvedčená, že raz, keď nadíde jeho deň,príde a my ho pochováme na záhrade a urobíme mu hrobček. Tak ako kedysi Maxovi. Tak veľmi sme ho ľúbili. Ale Micubiš nie,ten neprišiel. Jedného dňa sa nevrátil,bolo to začiatkom jesene. Čakali sme ho každý deň,ale už neprišiel. Asi nechcel,aby Tinko plakal. On síce plakal aj tak,a nielen on.Poplakala som si aj ja. Tak sme si doviezli Alexa. Mala som dve podmienky – aby bol čierny a aby to bol kocúr. A ono to bola malá čierna gulôčka,ktorá vyliezla z krabice a celých 20 km sa pozerala na svoj obraz v mojich slnečných okuliaroch.No nezamilujte sa do nej. Za rok narástol Alex na najväčšieho kocúra na našej ulici. Zásadne nechytá myši,ale ak mu poviete- poď keksík,pohladkám ťa- tak okamžite zaujme polohu ležmo na chrbte a labky k nebu a vydrží takto aj pol hodinu. Odkedy ho máme,po ulici stretávame podozrivo veľa čiernych mačiatok. Nuž čo,chcela som čierneho kocúra ....
