Alebo ako sme sa nasmiali,keď si si nemohla zapnúť topánku a musel ti pomôcť niekto s oveľa hrubším hlasom, ako si mala ty. Vtedy som už bolo dosť veľké a miesta okolo mňa bolo čoraz menej a tak som sa aj veľa prevaľovalo a točilo,a ty si vždy povedala. Maličkému sa asi niečo nepáči,stále sa mrví.
A potom jeden večer ma zobudil taký ruch, ty si ťažko a rýchlo dýchala a ten hrubý hlas hovoril, neboj sa,to bude dobré. A potom sme išli v aute, to poznám,auto je niečo, čo vrčí a trasie sa a vydáva zvuky,ale dobre sa v ňom spinká. Auto určite spoznám,ak ho uvidím.A potom si spomínam na veľa hlasov, celkom cudzích. Tak som sa trošku zľaklo a zostalo som ticho a bez pohybu,aby sa všetci ukľudnili. A hlavne ty aby si bola pokojná, a aby si zaspala.
Ale práve naopak, začali okolo mňa a teba ešte viac pobehovať a nahlas hovoriť. Dali ti injekciu - nechutila mi, trošku ma štípala a povedali ti,aby si ležala na chrbte. Vieš ako nemám rado, keď ležíš na chrbte, tak im to prosím povedz. Nemôžem sa vtedy dobre prevracať a tlačia ma nohy. Asi som už veľké na tento malý priestor. Fajn,konečne si sa otočila, hneď mi je lepšie. Hladkáš ma, to poznám kedy si to ty a kedy niekto iný. Čo hovoríš? Mám ísť von? Bolí ťa to? Bolím ťa ja ???? Naozaj? A kam to mám ísť? Pôjdem,ak chceš,ale musíš mi sľúbiť,že ma ešte prídeš pohladkať,dobre? A zasa ležíš na tom chrbte,prečo ma nepočúvaš? Ale čo to? Mám nejako viac miesta, tak to je fajn,môžeš ležať aj na chrbte - je mi dobre. Ale kam sa to posúvam? Nepusti ma preč, nebudem ťa bolieť, sľubujem, nechaj si ma ešte !!!
- - - - -
Je tu veľa svetla a strašná zima. Nemám čo robiť, tak sa rozplačem. Nepočujem ani tvoj hlas,ani žiadny známy. Len niekto cudzí mi hovorí : výborne, bábätko ako sa patrí. Oblejú ma s niečím teplým, neviem čo to je, tak sa rozplačem. Zoberú ma na ruky,a hladkajú ma,ale nie je to tvoje pohladenie, tak sa rozplačem. Potom ma položia do niečoho mäkkého,celkom príjemného, tak som ticho.Nevšímajú si ma, tak sa zasa rozplačem. Pribehne niekto a hovorí mi: neboj,už ideš k mamičke.K mamičke? Čo to je? Ja nechcem k mamičke,chcem ležať v tom teplom tmavom priestore a chcem počúvať ten hlas a chcem aby ma hladkala tá ruka. Nie táto,tá druhá.
Položili ma. Bojím sa čo bude, tak sa rozplačem. Neplač miláčik, hovorí mi ten hlas, čo tak dobre poznám, potom ma pohladká po líčku. Chutí to inak ako predtým,ale je to tá istá ruka. Viem to,veď sme sa tak dlho hladkali navzájom. Ona zvonku a ja zvnútra. A teraz ma chytí za moju ruku. To je dobré,nikdy by som si nepomyslelo,že ma bude držať za ruku. Chytím ju pevne,aby mi neutiekla. Budeme stále spolu,hovorí mi, budeš moje krásne dieťatko, najkrajšie na svete,budem sa o teba starať a ty sa budeš na mňa usmievať. Čo znamená stále? Je to dobré,alebo zlé?Neviem,tak sa rozplačem. Pribehne niekto a chce ma zobrať. Tak plačem ešte viac. Dali mi niečo do pusy. Zaujímavé, nemôžem ani plakať. Aj tak sa mi nechce,neviem čo to je,ale je to dobré. Ak zatvorím oči,je tu tma, tak ako včera. Tak teda zatvorím oči a potichu čakám, čo bude.
Držíš ma na rukách, viem že si to ty, spoznávam tlkot tvojho srdiečka. Kásne voníš a vlasy ma šteklia na nošteku. Tak ho trošku pokrčím,lebo nechcem plakať. Keď budem plakať prídu a zoberú ma od teba. Musím byť ticho a budeme spolu. Pozri ako krčí ten malý noštek,hovorí niekto, celkom ako ty. Kto je ty? Je to krásne bábätko, hovorí ten druhý hlas čo poznám. Chceš si ho podržať? pýtaš sa ty.Skúsim, povie on. Nedávaj ma preč,lebo budem plakať.Nechaj si ma ty,on má také veľké ruky, čo keď mu spadnem. Zasa ma nepočúvaš, musím plakať. Ale len trošku,aby ma od teba nezobrali. Podarilo sa. Už ma máš ty, teším sa. Položíš ma do takého čuda a keď sa toho čuda dotkneš, tak sa trasie. Toto je auto? Hmm, tak tu budem asi spať. Zatvorím oči.
A prečo ma budia? Čo mám robiť? Čo to je? Počujem tlkot tvojho srdca. Bojíš sa? Prečo ti tak silno bije? Aha, toto mám chytiť. Niečo z toho tečie. Je to dobré, chcem ešte. Srdiečko ti už nebije rýchlo,som celkom pri ňom a počujem ho. Stále to tečie,tak pijem. Ten druhý hlas povedal, výborne, tak je to správne. To chváli mňa? Alebo teba? Počkaj,musím si preložiť ruku,lebo takto sa mi zle leží. Už nevládzem,naozaj nemôžem. Ale prídem ešte. Nechaj mi trochu.
Kam ma zas berú? No poď, okúpeme sa a potom pôjdeš k mamičke. K mamičke? No konečne ju uvidím, už sa teším. Teším sa, až kým ma nevyzlečú a nenamočia do niečoho. Je to teplé,ale je toho veľa a mám to aj v nose aj v očiach. Rozplačem sa. Čššššš, hovorí ten iný hlas, už to bude, mama už čaká. Prestanem plakať, ideme konečne k nej. Ideme rýchlo, točí sa mi hlava,nemôžem hýbať rukami, tak plačem.
Neplač miláčik, prihovára sa mi známy hlas, tak mamička, tu máte dieťatko,okúpané, odvážené,od zajtra už sama. Dobre,povie ona a ja otvorím oči. Položí si ma vedľa seba, a ja počujem známy tlkot srdca. Cítim ako ma hladí po líčku a cítim aj ako voní. Tak toto je ona? To som rado, veď my sa vlastne dobre poznáme. Ja som tvoj miláčik a ty? Ty si moja .... mama.
