Vždy si ráno niečo našiel,prečo sa musel ponáhľať. Raz to boli noviny,čo musel odniesť do pivnice, inokedy zasa zemiaky,alebo kompóty,ktoré musel vyniesť z pivnice. Trošku sa zamotal a potom letel dolu schodmi ako víchor. Pred maturitou sa mu nepodarilo vybrať zákrutu a vrazil do zábradlia. Modrinu mal skoro mesiac. Všetci sa mu smiali,keď im rozprával ako sa mu to stalo. Mohol si si radšej niečo vymyslieť, niečo ako si zachraňoval mačiatko,alebo ako letel dolu po schodoch kočík, hovorila mu kamarátka. A načo by som klamal? Prečo?
Ponáhľaj sa pomaly, hovorila mu mama ráno. Neleť ako blázon na tom bicykli. Prečo nevstaneš o 5 minút skôr? Pretože,mami,vieš koľko je to 5 minút? Vieš? To je 300 sekúnd, to je tooooooľkoto snov. Smiali sa.
Vždy bol medzi nimi pekný vzťah. Otec sa nevedel tak srdečne rozosmiať ako mama,ale zasa mal na veci triezvy pohľad. Vedel reálne odhadnúť situáciu. V tomto sa vhodne dopĺňali. Mala bola romantička a otec realista. Syn mal z každého niečo. Sníval o veľkej láske do konca života, ale vedel,že nič nemusí trvať večne.
V to ráno pršalo. Nezoberiem si bicykel, pôjdem pešo. Budem síce mokrý,ale aspoň nebudem samé blato. Nechcem aby si musela hneď poobede prať. Zobral batoh, zakričal ahoj a už ho nebolo.
Prešlo poobedie, o chvíľu bol čas na večeru. Možno sa niekde zdržal, počkaj chvíľu a vrazí dnu a zje ti všetky placky. Radšej urob ešte zopár naviac, určite príde hladný ako vlk.
Zazvonil domový zvonček. Zodvihol,povedal ano a položil.
Už je tu? Ano, sadni si. Máme návštevu.
Klopanie na dvere, dvaja policajti. Vedela že sa niečo stalo. Tušila že niečo z ich synom. Dúfala že nejaká banalita.
... v takýchto prípadoch nevoláme, .... je nám to tak ľúto, šofér nezvládol riadenie ..... mladí chlapci, obaja mŕtvi ..... musíte ísť s nami .... stačí jeden.
Počula akoby z vedľajšej izby. Nemôžem ju tu nechať, vydržte chvíľu, oblečieme sa.
Prebrala sa na to,že jej niekto prešiel rukou po líci. Otvorila oči,zbadala manžela. Okamžite si spomenula a začala strašne kričať.
... mal v karte napísané,že orgány chce darovať, bolo to jeho želanie,nedá sa to zmeniť. On to tak chcel. Nemo prikývla,jej chlapček sa vždy o všetko vedel podeliť.
Neexistujú slová,ako by som sa Vám poďakovala za to, čo by mnoho iných ľudi neurobilo. Vďaka Vám a Vášmu synovi žije moja dcéra. Čokoľvek na svete by som dala za to,aby som sa Vám odvďačila. Najradšej by som bola,keby Váš syn a moja dcéra boli obaja zdraví a šťastní. Žiaľ,osud to chcel inak. Preto aj touto cestou Vám chcem poďakovať.
Nuž, taký je život, povedal on. Jeden žije,druhý nie. Neplač,pozri ako jej to svedčí. Dievčinka bola útla, bledá,ale predsa sa usmievala. Na svoju mamu a na jej priateľov. Nikdy sa nedozvie,že je tak trošku aj ich dcérou,hoci len kúskom tela. Rozhodli sa jej nikdy nepovedať,že vďaka ich synovi tu môže teraz stáť a držať v ruke červený diplom.
