Teda, vedela som,že budem kočíkovať v tmavomodrom,bodkovanom kočíku ( vtedy to bola hovadská móda) a vedela som,že asi tak pol roka budem mať život naruby. Že absolvujem stovky návštev, že všetci budú ochkať a achkať a hojdať moje dieťa. Dúfala som,že bude blond a modrooké ( po tatinovi) a verila som,že to bude chlapec.
Ráno o piatej teplomer ( napriek mojim protestom,že som len tehotná) potom klystír, potom nejaká prehliadka, potom nejaká injekcia, potom ďalšia a ďalšia. Infúzka, druhá.Potom som sa prebrala na studené mokro. Voda je fuč, povedala sestra. A teraz čo? No teraz počkáme,ako sa to vyvinie. Nejako sa to nevyvíjalo. Obed a ja nič. Dieťa tiež nič. Doktor mi vraví, aby som si ľahla a pospala,lebo vraj to vypukne navečer. Skoro sa trafil. Okolo tretej to vypuklo. Chcela som umrieť. Alebo aspoň utiecť. Prvé mi nešlo, druhé nedovolili. Moje dve ťažké hodinky. Potom bolesti ustúpili. Pozerala som so sanitármi miss a večer hokej. Spať sa nedalo, chodiť som mohla,ale sestrám to liezlo na nervy.
Každú hodinu ju kontrolujte. A nech sa prechádza ak chce. Jasne som počula príkazy. Ktovie kto to je,keď sa o ňu tak stará? Asi nejaká jeho oná ... ktovie o kom sa bavia,počúvam nenápadne za dverami a čmuchám vôňu kávy. Je polnoc preč, som hladná a smädná. Mám zodrané kríže od teplej sprchy ( vraj pomáha - ale prd!) a odranú kožu pod kolenami ( tá posteľ je strašne vysoká a ja nie som srnka, aby som nadskakovala). Nesmiem sa ani napiť.
Sú dve hodiny. Prichádza doktor. Ten môj. No čo? Mám slzy v očiach. Nič, ja asi neporodím. No to by som sa na to pozrel,aby nie,moja zlatá. Infúzka, už nemám dobrú žilu. Tá na vrchu ruky bolí,nesmiem sa ani hýbať. Ležiac na chrbte mám strašné bolesti. Nie, neviem ich špecifikovať. Chcem sa otočiť na bok. Doktor mi dovolil. Ak si neporuším infúzku,môžem aj na boku. Uľaví sa mi. Na desať minút. Kým nepríde sestra. Znadá mi. Mám si ľahnúť na chrbát. Nechce si nechať vysvetliť,že sa tak necítim dobre. Ani že to mám dovolené od lekára. Ona vraj odrodila viac detí,ako som ja za svoj život pohladkala. Chcem byť satirická a pýtam sa,že čo keď robím v detskom domove. Mám byť vraj ticho a nemám si myslieť,že ked mám podplateného doktora, že som bohviečo.
Nemyslím si to, chcem byť ticho,ale nejde to. Bolí ma chrbát, šialene. Alebo sú to kontrakcie? Už neviem. Infúzku som si asi posunula,lebo mám na ruke bublinu. Bolí ma. Je päť ráno. Prichádza nová smena. Najprv sa dovalí lekár. Ten istý,nevyspaté oči, z dychu cítiť cigaretu. Ospravedlňujem sa,že som neporiadna a že neviem porodiť. Smejeme sa spolu a potom plačem. Potom príde sestra. No čo s vami? Myslela som,že vás pôjdem už kuknúť na tretie poschodie ( tam sú maminy s bábätkami). A vy stále tu? Žena božia, šak už ste tu 24 hodín. Fakt? Neverím!
Nemám infúzku. Mám bolesti. Naozajstné. Moje. Nevládzem vstať. Ani ležať. A ani plakať. Tak sa modlím. Kto by si to pomyslel. Pol siedmej. Len 5 centimetrov. Nemáme toľko času,musí to ísť. Už je tu dlho, je vyčerpaná. Už ani neplače. To bude o mne. Kto iný tu mal plakať? Tá cigánka, čo prišla o pol štvrtej a o štyroch mala Soničku na svete? Alebo tá právnička, čo sa len osprchovala a išla na cisára?
Ideme na to,dobre? Bude to trošku bolieť,ale nie viac ako doteraz. Neverím mu,ale aj tak sa usmejem. Už nemá červené oči a má umyté zuby. Cítim pastu a kávu. Aj ja by som si dala. Stisne mi ruku, pozrie na mňa a žmurkne. Je 6:55 a ja počujem tú zázračnú vetu. Máte chlapčeka, je v poriadku, o chvíľu ho prinesú na ukážku,mamička. Nechcem tomu veriť. Počujete ako plače? To je váš. Neplače, on reve!
Chvalabohu! Mám syna! Keď ho priniesli, zrátala som mu prsty (mal všetky) a pohladkala biele páperie na hlave. Na sekundu otvoril tie svoje modré okále a ja som na všetkých predchádzajúcich 25 hodín okamžite zabudla.
Je tomu pätnásť rokov a ja spomínam.
