Veď ja ti chcem len dobre, učíš sa pre seba a nie pre mňa alebo pre školu, pamätaj si – aký dojem zanecháš, tak ťa budú posudzovať – hovorievala mi moja mama (občas aj otec). Teraz to isté hovorím svojmu dieťatu ja a v duchu sa čudujem,ako som toto mohla dopustiť. Veď som si sľubovala že ja taká nebudem,ja budem viesť svoje deti k samostatnosti – ja im nebudem upratovať skriňu (ale ak neviem rozlíšiť čo je špinavé a čo nie - musím) nebudem po nich dosucha vytierať kúpeľňu ( ak nechcem s deckom skončiť na chirurgii iné mi neostáva) a ani ich nebudem kontrolovať kde sú a čo robia ( ešte že vymysleli mobily- môžem aspoň počuť že žijú,ak už ich nevidím) a celkom určite im budem veriť ( toto si opakujem vždy,keď si s porovnávame s kamoškou verzie čo nám povedali o všetkých tých maličkostiach,ktorým sa na rodičkách čudujeme a červenáme). Nebudem taká ako ona – to som si sľúbila a pravdepodobne to aj splním,lebo ja som už teraz ešte horšia ako ona. Ona sa totiž nemusela báť, že je dcéra príde domov nadrogovaná,alebo nepríde vôbec, že sa stane korisťou pre obchodníka s bielym mäsom. Mama sa mohla báť, že prídem trošku opitá ( čo sa mi nepodarilo) alebo s cigaretovým deodórom ( ten spoľahlivo odhalila a ocinova ruka bola ťažká a mozoľnatá) alebo že prídem neskoro a bude doma krik ( čo som si vyskúšala asi tri krát,ale ten krik na celú ulicu a otázky susedov na druhý deň „ zuzka čo si spravila?“) to mi za to nestálo.
A preto: Tinuško nepojedla som všetku múdrosť sveta –ale akokoľvek sa snažím, som mama a náhodou tvoja a podobám sa na tú moju ( ale výzorom nie) takže: máš smolu.
Som ešte horšia ako bola tá moja mama,preto ti držím palce, aby si to so mnou vydržal aspoň tak,ako ja s ňou.
