Našťastie nechodím veľa po lekároch,ani manžel a ani dieťa. Preto neviem celkom presne ako to kde chodí a ako sa treba správať.
Náhodou som sa ocitla v nemocnici. Nebola som chorá,ale jeden rodinný príslušník bol objednaný na kontrolu. Okolnosti a zdravotný stav nedovolili,aby išiel čakať na časenku sám. Tak som sa podujala ja.
Musíš tam byť skoro ráno - ešte pred pol šiestou- usmerňovali ma a musíš sa spýtať kto čaká kam ty a musíš si zapamätať po kom si prišla. No dobre teda, nebude to také strašné,myslela som si. Ani nebolo, zo začiatku. Teda zdalo sa to tak. Vstávala som ešte pred piatou. Päť minút pred pol som sa blížila k trnavskej poliklinike. Stála tam skupinka ľudí. Bolo ich 17. Rátala som 2x. Slušne pozdravím, a spýtam sa,kto ide k reumatológovi. Nikto nezdvihol ruku, nik sa neozval. To som prvá? Potešila som sa, ako dobre pochodím. Tetuška sa ku mne priblížila,a celkom potichu mi povedala. Čakáte v zlom rade, na toho doktora sa čaká hentam, kývla hlavou.
Hentam bolo o pár metrov ďalej a stáli tam iba ! traja. Čakáte k doktorovi ... ? Ano, prisvedčili mi,a ja som sa potešila,že konečne stojím v správnom rade. Polikliniku otvorili niečo po šiestej. Niektorí sa rozbehli po schodoch , iní čakali na výťah. Ja spolu s mladou kočkou s barlami sme vystupovali pomaly po schodoch. Dúfam,že dnes sa dostanem na rad, povedala ona. A prečo by ste sa nedostali? Včera som prišla o trištvrte a bola som jedenásta. A ešte o pol dvanástej bola vo vnútri len šesťka, musela som to vzdať.Tak dnes som prišla o piatej. To sa dnes nestane, hovorím jej. Ste druhá, ja som štvrtá, dnes nám to nehrozí.
Pomaly prídeme k dverám ambulancie a tam už sedí asi 10 ľudí. Dedko čo bol prvý vraví - tieto tu boli, sú v poradí. Som rada,že to má zorganizované. Sadneme si, dievčina vytiahne knihu a začíta sa. Mňa také niečo nenapadlo. Je 6:15, lekár začína ordinovať o 8:00. Sedím potichu, privriem oči a započúvam sa do rozhovoru. .... najhoršie je tu a na ortópédii, tam je moja žena. Striedame sa. A to každý deň? No včera som tu bol a potom prídem až v piatok ... Nechápem,ale v duchu si myslím,že to musia byť naozaj chorí ľudia,keď chodia po lekároch tak často.
Keď dedko odíde na toaletu, dievčina sa ku mne otočí a povie: Včera sa mi ponúkal, že ak mu dám 150 korún, tak mi dnes vystojí radu a zabezpečí prvé alebo druhé poradie. To vážne? pýtam sa. Ano, on tu vraj chodieva vystáť rad, aj jeho žena. Zarobia si tak vraj aj 600 korún za týždeň. Nemôžu spať a bývajú blízko, tak si takto prilepšujú.
Okolo siedmej prišiel asi päťdesiatnik, dedko podišiel bokom a asi prebehla transakcia. Vymenili si miesto a dedko odišiel.
Škoda že ma napadlo až po jeho odchode,spýtať sa ako sa na neho nakontaktujem,až tu zasa budem musieť čakať ...
