Taká trojgeneračná. Babka s dedkom, tato s mamou, syn,nevesta, tri deti. Majú dom, veľký, ale nie dosť pre toľko ľudí. Babka, dedko a mama sú doma. Tato, syn a nevesta pracujú, deti chodia do školy a do škôlky. Taká jedna vzorka. Žijú v strediskovej dedine, na tichej ulici, vo veľkom rodinnom dome.
Na prízemí babka s dedkom v jednej veľkej izbe,kde má babka svoj šijací stroj,ktorý nerozbalila už 10 rokov,ale určite sa jej zíde a nie, nemôžete ho vyhodiť. Dedko má na starej skrini heligón, z ktorého by nevylúdil ani tón,lebo jednak má astmu a potom aj srdiečko ho občas trápi. Proste doktorka pri jednej s pravidelných dvojtýždňových kontrol zakázala námahu tohto druhu. My sme sa potešili, dedko posmutnel. Ale keby sa vnuk chcel učiť naň hrať ...tak trúba je na skrini. Mama s tatom obývajú zvyšok prízemia. Kuchyňa- srdce domu - veľká aj pre starkých, aj pre mladých a hlavne pre vnúčatká. Keď príde Kristián zo školy, nech majú na obed čo len chcú, babka má navarené lepšie. Obývačka, kde sa vmestí aj autodráha,aj barbin dom, aj taška do školy, aj počítač. A aj všetci ostatní, aj dcéra keď príde s bábätkom.
Nenávidím vianoce, hovorí nevesta - moja kamoška. Keby si mala vlastnú domácnosť, tak ich miluješ, vravievam jej. To nie je tým. Veď mám všetko svoje, keby som chcela, tak sviatkujeme sami. Sľúbila som však svokre,že na vianoce budeme spolu. A nechcem to rušiť,lebo je to taký náš zvyk.Ale ten nepokoj v dome, tie hádky a prieky. Každý chceme mať romantiku, pokoj, kľud a veselo .. ale nikto si nechce nechať zobrať to svoje videnie vianoc.
No pozri, napríklad dedo. (dedo je vlastne pradedo) Celý rok sa len tak motá, chvíľu je tu, chvíľu tam. Ale na sviatky chce chodiť po dvore a svätiť hospodárstvo. Aké už len my máme hospodárstvo? Bobino, ten sa radšej schová,aby nedostal sväteničkou medzi oči a myši utečú len čo otvoríme dvere na kôlni. Ale on chodí a my za ním,aby dakde nespadol. Alebo babina ( to je vlastne prababička) celý rok si ani nezmyslí,že chce variť, ale na štedrý deň ona chce vyprážať kapra a robiť pupáky s makom. Nevadí,že kapra zje len Janko so svokrom. Ona proste chce. A chce ho veľa! A keď jej ukážem friťák, tak cúvne a chce randlík, na ktorom vyprážala ona za mlada. Za mlada! Pred štyridsiatimi rokmi ... kdeže ten už je!
Svokra, tá má na to nervy a nechá ju obalovať toho kapra. A potom keď ho ideme vypražiť, tak ja ho pre istotu obalím ešte raz,lebo babina zabúda a minule nám opadal priamo na mise. Svokor tvrdí,že stromček musia deti vidieť už ozdobený a myslieť si,že im ho tu nechal ježiško. Nám s Jankom by sa páčilo,keby to robili spolu s nami. Ale nevadí, v našej obývačke si spravia svoj aj so svojimi ozdobami. Len sa to neprezrádza starkému,lebo by bol smutný.
A úplne najlepší je večer keď sa rozbalujú darčeky. Dedo vždy zhasne a chce zapáliť sviečku. Vraj pre atmosféru. Dva roky dozadu podpálil koberček, lebo zahodil zápalku len tak, ako bol zvyknutý, na zem. Tak odvtedy sa na neho vrhneme,aby sme mu ju vytrhli z ruky skôr,ako ju odhodí. Svokra sa vždy modlí a babina sa rozplače. Naše deti sa dívajú na nás a na starkých, a nevedia chúdence či majú plakať alebo tancovať nad množstvom darčekov.
A úplne špeciálna je polnočná omša. Musíme ísť autom,lebo kostolík je ďaleko a pešo by to tí najstarší nezvládli. Raz sme nechali babinu strážiť deti. Mala vtedy trošku chrípku a necítila sa dobre, tak privolila. Kým sme došli, tak bolo pol obývačky pod vodou, lebo babine sa zdalo, že stromček schne. Po dvoch dňoch! A dedo sa nám niektorý iný rok po ceste s polnočnej stratil. Odišiel z kostola skôr, lebo mu bolo teplo a zadíval sa na ozdobené jedličky popri ceste a zamotal sa. A išiel opačným smerom. Hľadali sme ho do štvrtej.
A ráno o siedmej prikvitla Jankova sestra aj s malou. Tej išli zúbky a vrieskala celý čas až do desiatej,keď zaspala.
A to si hovoríme,že vianoce sú sviatky pokoja, radosti a veselosti ... ale aj tak by som nemenila. Sú hektické, uvrieskané, ale keď deväť ľudí spojí svoje ruky pred večerou a svokor začne spievať tichú noc, my sa pridáme a ja sa dívam,ako sa tie staré vráskavé ruky držia tých maličkých, nevymenila by som ich za žiadne iné vianoce ...
Podali sme si ruky,popriali pekné vianoce,ona zobrala dve obrovské tašky, pod pazuchu borovičku pre dedka a odišla.
Všetkým čitateľom a kolegom blogerom prajem krásne, pokojné a požehnané vianočné sviatky a v budúcom roku 365 šťastných dní!
