Niekedy v roku 1986 som tam mala svoje prázdninové kráľovstvo. Neviem, či vtedy nebývalo také teplo, neviem, či som vtedy nebola hladná, ani smädná. Nespomínam si ani na to, či tam boli muchy, alebo komáre. Pamätám si len na ten teplý závan vzduchu, v ktorom bola primiešaná vôňa suchého žita, prach z kombajnov a traktorov. Na povale bolo malé okienko ktorým sa dala sledovať roľa za naším domom. To bývalo celé leto otvorené, aby sa vetralo.
Po raňajkách a malom nákupe, ktorým som bola poverená ako najspoľahlivejšia v dome, som mohla vyliezť na povalu. Brat ten občas zabudol prísť z obchodu domov a babka si občas splietla počty a priniesla štyri mlieka a jeden rohlík a polku masla - to sme potom raňajkovali opekané chleby na plotničke s cesnakom a smrdeli celý deň. Po nákupe a ustlaní mojej aj bratovej postele som sa mohla do jedenástej dopoludnia odobrať na povalu. O jedenástej som musela byť späť, lebo - už tam bude horko zuzenka, a budem ta tu aj tak potrebuvat. Ale mne to nevadilo. Vtedy sme nespávali do desiatej, tak sa to dalo.
Mala som z jedného trámu na druhý natiahnuté lano, na ňom starú páperovú podušku a tam som sa hojdala. Mama tam kedysi odkladala staré Dorky ( DObréRadyKaždému) a ja som ich rok čo rok čítala. Mala tam asi 5 ročníkov, takže čítania bolo dosť. A tie rady čo tam popísali. Najradšej som mala jedno číslo, kde boli rady všeho druhu. Od darčekov ktoré sa hodia rodičom, priateľom, milencovi cez rady do kuchyne a pre šikovné gazdinky až k radám typu čo robiť ak má váš muž milenku a ako neprezradiť že máte milenca vy. Rady o sexe a veciach posteľových som mala najradšej. Ale mame to nehovorte. Ona ani nevedela, že tie časopisy tam má. Inak by mi ich zabavila.
Vždy v pondelok som si tam priniesla knihy z knižnice. Presne dve. Lebo - knižnica bola otvorená len v pondelok dopoludnia, a teta Zdena dovolila deťom do 15 rokov len dve knižky naraz. Zato mi ale odkladala samé dobré tituly. Milovala som Barunku, aj Babičku, Emilove vylomeniny, rôzne duchárske príbehy a rozprávky. Aj gričskú čarodejnicu a Janu Eyrovú.
O jedenástej som zliezla, babka stála pod rebríkom a dušovala sa, že tam vylezie a nech si ju potom neželám. Naobedovali sme sa, spratali po obede a potom, pri rozhlasovej Zákrute sme pol hodinu driapali perie v garáži. Potom si babka dala kávu a išla si dať šlofíka. To bol zas môj čas. Zobrala som malú krhličku s vodou. Šup na povalu, popolievať prach a čítať.
Najpríjemnejšie bolo keď pršalo. Vánok občas priniesol zopár kvapiek aj na starú posteľ, na ktorú som si v rukách a celkom sama ušila dečku, aby nebolo vidno obdranú látku. Dívala som sa cez okno na traktory a snívala som o tom, že raz ma niekto z tohto zakliateho hradu vyslobodí.
Postupom času sa na povalu vyhadzovalo všetko, čo sme my mladí už nechceli a tí starší to nechceli vyhodiť. Povala bola zahádzaná až - až po povalu. Keď sme menili strechu, bolo treba poriadiť. Povyhadzovali sme asi 10 kobercov, kopec obitých hrncov, staré periny, jednu skriňu, aj moju princeznovskú hojdačku, aj váľandu. Miesto opustili aj krabice s časopismi, čo som raz chcela potrebovať. Aj otcova zbierka porcelánových šálok, čo sa nám už nehodila. Povala bola skoro prázdna.
Včera som tam opäť po dvoch rokoch vyliezla, a išla otvoriť okno. Ano, to moje, cez ktoré ma mal uniesť princ. Keď som ticho prižmúrila oči, celkom som si vedela predstaviť to šero, lano cez dva trámy a celkom naľavo váľandu. Bolo tam nehorázne teplo. Na roli, kde som sledovala traktory vyrástla nová ulica. Zacítila som nie vábnu vôňu od susedových prasiat a počula susedu z druhej strany ako zasa nadáva manželovi. Oprela som sa o okno a chcela som sa vrátiť späť. Znova listovať v dorkách, znova driapať perie s babkou.
A verte, alebo nie, keď som zatvorila oči, tak na celkom malú chvíľu sa mi zazdalo, že babka sa mi pod rebríkom vyhráža, že ak nezlezem hned dole, tak tam za mnu vyleze. A že nech si ju neprajem.
Ale nebolo to celkom tak, zdola na mňa kričal syn, že čo má večerať. Realita.
