Priviezla ho zababušeného v deke. Na hlave hrubá čiapka, rukavice, na nohách kockované papuče. Jednoznačne dedko z domova dôchodcov.
Tak, ujo Ferko, tu vás nechám a idem sa opýtať sestričky. Dedko prikývne, nechystá sa odísť,lebo sám s vozíčkom nevládze. Mníška odbehne,ale o chvíľu je späť.
Sestrička, presunte ma k tomu oknu. Nie, ujo Ferko, ideme sem, do týchto dverí, oponuje mu. Ale tam je jedna moja kamarátka,chcem ju pozdraviť. Sme za vami,len tuto ujko sa chce porozprávať, dobre? Mladá žena prikývne a ďalej zadumane pozerá na podlahu. Mníška posunie vozík presne na miesto,ktoré si vybral a dedko sa nahne k panej v klobúku.
Marienka, servus. Pani sa strhne a obzerá si najprv dedka,potom vozík, potom mníšku a zasa dedka. Frantík ty si to? Čo tu robíš? No,asi to čo ty. A ako sa máš, kde si teraz? Ja som v penzióne, predala som byt,aj tak som ho sama nestačila platiť, mladí majú svoje, nuž som si kúpila jednoizbový penzión. Mám tam všetko poruke, aj doktora,aj pomoc, aj mi nakúpia a mám svoj pokoj. Akurát teraz táto pliaga, rozhovorí sa a utiera si slzy. Dedko si vzdychne, ja som v domove dôchodcov,ale nepáči sa mi tam. Nuž,ale čo si navyberám? Ešteže sú tam títo anjeli,kývne hlavou na mníšku.
No a ako sa máš? pýta sa ho. Ako sa môžem mať? Sám,ako kôl v plote. Tri deti sme vychovali, tešili sme sa,že sa bude mať kto o nás postarať, dve sme pochovali ešte spolu z Aničkou a najmladší syn sa vrátil od vojska s rakovinou. Toho som musel pochovať sám. Ja už tu nehcem byť,nech si ma tá hnusoba zobere. Tam, k nim, na cintorín. Už len čakám,kedy to bude.
Ale Ferko,čo to hovoríte? Vy nie ste sám. Máte mňa, a sestru Agátu a otca Jozefa. Aj ostatných, povie ticho mníška. Veď my vás potrebujeme. Kto by nám plietol korbáče a kto by nám strúhal píšťalky? A rozprával o starých časoch. A aj deti, veď viete ako sa k vám túlia,keď prídu.
Starký ožil, usmial sa. Ano, deti, to sú také slniečka. Vždy som chcel mať veľa detí. Aj Anička chcela. Keby sme vedeli,ako to dopadne,boli by sme mali aj päť.Tak sme sa tešili na vnúčatá. A ani tých sme sa nedožili. Škoda že sa moja nebožka toho nedožila, tá by ich naučila vyšívať a piekla by s nimi koláčiky. To bola chýrna pekárka,veru bola.
Keď Ti Marienka umrú všetci ktorých ľúbiš,ani sa ti nechce žiť. No to si Ferko nemôžeš takto hovoriť. Ja som vdova už 20 rokov, dcéru čo mám v Austrálii som nevidela 4 roky a najmladšieho vnuka ešte vôbec. Prídu v lete, dovtedy musím vydržať, povie a zatne päste.
A ja? Načo mám čakať ja? Žili sme jeden pre druhého, život by som za nich dal. Aj som chcel,ale nepodarilo sa mi to.Možno to tak malo byť, stíchne dedko a ja už nechcem ďalej počúvať. Nepatrí sa to.
