Vlastička, musíš počkať. Tie výsledky len teraz došli,pani doktorka si ich musí pozrieť, dobre moja? Zavolám ťa za chvíľočku ..." mykne plecami „ jasné,ja sa neponáhľam." Sadne si k oknu. Na hlave má šatku s lebkami. Tuším je to teraz moderné. „ To som dostala od synovcov" povie mi,keď si všimne môj pohľad. Sklopím oči,lebo je neslušné takto zízať na niekoho. „ Lebky v mojom stave .... nedokončí, ale bol to darček". Usmeje sa, chýba jej jeden zub,ale aj tak je veľmi pekná. Biela pleť kontrastuje s veľkými modrými očami. „ Darček na vianoce? nadväzujem na podhodenú niť. Určite je mladšia odo mňa. Ale čelo má vráskavé a aj okolo očí má vrásky. Ani sa nečudujem."Nie, darček k ukončeniu piatej chemoterapie" nasucho preglgnem a netuším čo na to povedať. „Prepáčte mi", chcem sa otočiť na druhú stranu. „To je v poriadku,ja to tak neberiem, treba s tým vedieť žiť a nepodľahnúť ... lebo inak", kývne rukou.
Prichádzajú ďalší ľudia. Vlasta každého zdraví po mene, viacerým tyká a pýta sa ich ako pokračuje liečba. Nie ako sa majú,alebo ako sa cítia. A oni jej odpovedajú. Len tak zmosta doprosta. Pripadá mi to kruté a surové. Také,ako ich choroba.
Vlasta mala tesne pred svadbou,keď jej diagnostikovali rakovinu. Namiesto svadobnej cesty ležala na onkológii. Manžel odišiel z učiteľského miesta a pracuje v zahraničí,aby nejako vyžili. Ona bola tá, čo lepšie zarábala. Teraz len míňa.
Je to dobré, ba čoraz lepšie, povedala známej, ešte kúsok a od radosti to ani neprežijem. „Dovidenia", vravím jej. V skutočnosti sa s ňou už nechcem stretnúť. A ak, tak určite nie tu. „Nech vám to dobre dopadne", odvetí mi. Obzerám sa za ňou. Na hlave už nemá šatku s lebkami. Nemá tam nič, len holú kožu.
