reklama

Výlet k dederónom, alebo taká malá kalamita

V súvislosti so snehovou kalamitou, ktorú sme nedávno spomínali a bola takto nejako v januári 87, spomenuli moji rodičia celkom inú kalamitu, ktorá sa im prihodila. Teraz, po rokoch sa tomu smejeme,ale vtedy, ako oni sami spomínajú - im nebolo všetko jedno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (51)

Bola zima, november. Odbory, v ktorých boli moji rodičia, organizovali zájazd do nemecka. Východného. Akože na výstavu,ale v skutočnosti na nákupy. Plný autobus dobre naladených ľudí, zhovorčivý fúzatý šofér, vedúci zájazdu starý mládenec. Ideálna kombinácia. Cestou tam sa spievalo, niečo jemne pilo. A veľa jedlo. Ako inak, zásoby z domu. Autobusom povievala vôňa klobásy, dokonca aj cibule. Niektorý jedinec si neodpustil ani cesnak, za čo sa mu ušla poriadna hubovica a povinná vetracia prestávka. Prvú noc prespali kdesi na konci čiech, kde už líšky dávajú dobrú noc. Večerný program sa nekonal,lebo ráno sa skoro vstávalo. Akože na výstavu. Nejakých strojov, alebo tak voľačo (povedala mama).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Výstavu absolvovali všetci, povinne a veľmi rýchlo. Kultúrny referent ich pofotil, aby boli dôkazy a aby kronikár mal o čom písať. Kronika, to vám bola dôležitá vec. Všetko muselo byť zakronikované. Zapísané pekným, rovnomerným písmom a zdokumentované fotografiami. Ak boli. A potom hor sa na nákupy.

Bolo pred vianocami, nuž sa kupovali hlavne hračky a oblečenie. Ale v podstate všetko na čo boli financie. Vtedy sa z nemecka nosili najmä menžestráky, kožené čižmy (vyrobené možno aj v československu), rifle a iné textilné bonbóniky. Aj naši nakúpili. Všetko čo chceli, aj niečo navyše. Pamätám si na tank, čo priniesli môjmu bratovi. Bol na baterky, chodil hore dolu a pri prekážke sa prekoprcol a pokračoval opačným smerom. Zázrak, fakt. Asi to bola imitácia ruského tanku. Bol dosť odolný,lebo na vianočných fotkách ešte nie je pokazený a to bol u môjho brata jednoznačný výkon. Ja som dostala z nemecka bábiku. Mám ju dodnes, na povale. To nie je žiadny zázrak, ja som bola dobré dieťa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po návrate z nákupov bol voľný program, čo v preklade znamená - večera a spoločenská zábava. Marky sa minuli, kto neminul, schoval na bezpečné miesto a išlo sa tancovať. A popíjať. Statočne. Všetci, aj šofér. Mohol si to dovoliť,lebo odchádzalo sa až popoludní. Po návšteve miestneho spriateleného podniku. Kultúrny referent našťastie nefotil, nevládal. Zábava sa skončila niekedy nadránom. 

V spriatelenom podniku zbratávanie prebehlo veľmi rýchlo, súdruhovia si podali ruky, podpísali sa do kroniky, prebrali upomienkové predmety (vtedy boli moderné zapichovacie odznaky) a išlo sa. Obed, opustenie hotela, nástup do autobusu. Šofér, čerstvo oholený, vyvoňaný, zapol nejakú dychovečku a poďme ho. Každý vyfasoval suchý olovrant - chlieb,paštéta,keks. A išlo sa. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na dialnici nastalo božie dopustenie. Nie hneď, asi v polovici cesty. Chumelica, fujavica. Šofér zahrešil, zastavil. Pred nimi osobné autá. Za nimi len sneh. Prvé hodiny prežili v eufórii. Mali čo piť, aj jesť. Aj náladička ešte bola. Ale ako pribúdal sneh a hodiny státia, ubúdala dobrá nálada. Už bola tma, keď niektorý chlap priviedol mladú ženu s malým chlapčekom. Usadili ju, celú premrznutú. Tak sa jej triasli ruky, že sa nevedela ani napiť. Okolo polnoci, snežiť neprestávalo, začali chlapi odhadzovať sneh. Lopatou. Jedinou. Nad ránom začala byť situácia zlá. Už nebolo čo jesť,ani piť. Spať sa nedalo, v autobuse bola zima. Nečúrajte tu pri autobuse ženy, lebo ráno budeme z toho snehu ohrievať vodu a variť čaj! Skúšal vtipkovať šofér. Horšie bolo, že fučalo tak, že ak sa naozaj niektorá účastníčka zájazdu rozhodla, že musí také niečo vykonať, išli s ňou aspoň dvaja a držali okolo nej deku,aby nezmrzla. Hanba nehanba. Keď musíš, tak musíš.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa rozvidnelo, obyvatelia z blízkej dediny doniesli falošnú gulášovú polievku. Nebola vôbec dochutená, ale bola najlepšia na svete, spomína moja mama. A litre čaju. Tak sme sa na to vrhli ako na poslednú večeru. Pýtali sa kde vlastne sú. A čo sa stalo. Oni mali vtedy šťastie. Len zopár áut pred nimi do skríženého auta narazilo iné a boli tam dvaja mŕtvi.

My doma sme ich čakali večer. Keď nechodili, babka vyhlásila večierku a spali sme. V teplúčku, doma. Prišli o 20 hodín neskôr. Premrznutí, vyhladnutí. Vrhli sme sa na tašky a vyťahovali darčeky. Rodičia boli z toho všetkého tak mimo, že ani nestihli pretriediť darčeky na tie na hneď a na tie vianočné. Z vďačnosti, že sa všetci vrátili v zdraví, nás nechali zjesť všetko čo kúpili. A to si z toho s bratom pamätáme najviac. Kinderčokoládu, tank a zelené mežestráky.

Zuzana Dubcová *zuz*

Zuzana Dubcová *zuz*

Bloger 
  • Počet článkov:  243
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kým si nájdeš miesto pod slnkom,začne sa stmievať! Zoznam autorových rubrík:  Z denníka jednej rodinyÚvahyOne storySpomienkyAj to sa stávaMňam a hamSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu