Brat so sestrou nepoznali tak veľa bitky ako ona. Ktovie prečo. Nebola ani najstaršia,ani najmladšia. Nebola až taká zlá žiačka, hoci keby sa jej chcelo učiť, mohla mať lepšie známky. Hrala na klavíri aj keď neverila tomu,že jej to na niečo bude. Ano, aj sestre sa občas ušlo poza uši. Brat mal zopár krát aj modriny. Ona však mala modriny skoro stále.
Mama vždy len potichu šepkala aby poslúchala, aby neodvrávala. Ale bolo to aj tak jedno. Keď bola ticho, tatko sa hneval,že si nevie povedať svoj názor a tresol jej. Ak sa obhajovala, tak bola zasa drzá a mala veľkú hubu. A zas vyfasovala. Ak sa zastala mladšieho brata, dostala aj za neho,lebo mu má dávať príklad. A tak si zvykla nič nehovoriť, nemať svoj názor. Najlepšie bolo ak sa priveľmi neukazovala tatkovi na oči. Po večeri poumývala a poschovávala riady a utiekla do izby. Do svojho sveta.
Mali peknú izbičku. Mama im ju predelila kockovaným závesom,aby mala každá svoje súkromie. Aspoň naoko. Sestra si vybrala väčšiu časť,ale jej sa zasa ušla komoda po babke. Tam sa vošlo všetko jej oblečenie. Nie že by ho mala veľa. Ale všetko bolo vzorne poukladané, čisté, voňavé. Zbierala a sušila materinu dúšku a tá jej všetko rozvoňala. To ju naučila starká. Kým tá žila, bolo dobre. Tatko ich nebil, mama sa často smiala a vypekala so starkou koláče.
Ale potom to išlo dolu vodou. Otec si sem tam vypil, mama musela ísť pracovať na smeny. A ona mala na starosti domácnosť. Raz nebolo dobre urobené to, inokedy zas ono. Vždy si našiel príčinu na facku. Neskôr poriadny úder do chrbta,alebo kopanec. Keď sa jej sestra raz zastala, rozbil jej peru. A tak sa jej nemal kto zastať. Mama bola v robote, brat bol malý, starká na cintoríne.
Preto sa ponáhľala dospieť,osamostatniť sa a odísť z domu. Nemala ešte ani devätnásť,keď bývala na ubytovni. A nemala ešte ani dvadsať,keď stretla jeho. Veľká láska. Obrovská. Na rukách ju nosil. Skutočne. V izbičke 4x3 to mal jednoduché. Svadbu si robili sami. On mal len otca v ústave a ona nechcela mame robiť zbytočné výdavky. Tak sa len ohlásili na návštevu a prišli zároveň aj s kyticou a obrúčkami. Mama sa rozplakala, otec sa hneval. Či vraj sú oni nejakí odkundesi, že by dcére nevystrojili svadbu.
Aj s ich pomocou dostali byt. Dvojizbový, malý, ale ich. Pomaly sa zariaďovali, a neskutočne milovali. Po troch rokoch sa narodil Ivko. Nikto im nepovedal prečo,ale je nedoslýchavý. Na jedno uško nepočuje vôbec, na druhé len slabo. To však veľký Ivan nedokázal pochopiť. Prečo práve jeho dieťa bude mrzák. Márne mu lekári aj ona vysvetľovali,že sa to dá operovať, že sa to polepší. Nepreniesol sa cez to.
Začal chodiť domov čoraz neskôr a čoraz viac opitý. Keď vytriezvel, tak sľuboval všetko na svete. Nepamätal si,čo v opitosti stváral. Nevšimol si ani strach v detských očkách. Vlieklo sa to dlhý čas. Až sa v Ivanovej práci prepúšťalo. Kto už len potrebuje chlapa, ktorý nevládze prísť v pondelok do práce. A nie raz za čas, ale pravidelne? Tak ostal bez roboty. To zvládneme, povedala ona a našla si ešte večerné upratovanie, aby pokryla výdavky.
Keď si všimla na Ivkovej nohe modrinu prvý raz, myslela si,že spadol. Chlapec bol predškolák, mal o rok odloženú školskú dochádzku,ale do školy pôjde so zdravými deťmi. Modriny však akosi nestíhali miznúť a už boli nové a nové. Malý nechcel ísť na prechádzku s otcom. Ani do parku. Potom si všimla,že sa ho bojí. Jednoduchými otázkami sa od Ivka dozvedela čo sa deje. Po večeroch,keď ona upratuje jednej lekárke ordináciu. Otec ho bil. Tak ako jej otec ju. Len tak, bez príčiny. Teda, príčinu si našiel. Raz mal koleno na nohaviciach od trávy, inokedy zle zaviazanú šnúrku. Alebo autíčko na zemi,alebo lego pod posteľou.
Psychologička jej potvrdila jej podozrenia. Vedela že má dve možnosti. Ako vždy. Môže šepkať Ivkovi aby poslúchal. Ako jej mama voľakedy. Alebo môže zobrať veci do svojich rúk.
A tak napratala tašku nevyhnutnými vecami, vzala Ivkovu drobnú rúčku a zazvonila v centre pre týrané osoby.
