Na konci adventu, tesne pred Vianocami, ano presne vtedy, keď sme všetci tak trochu namäkko, lebo očakávame Ježiška, Vianoce, Santu, pohodu, pokoj, kľud a všetko čo k Vianociam patrí, vtedy do krabice s vianočkami (vianočné ozdoby) pridám lístok. Na lístok zvyknem napísať malé poďakovanie a veľkú prosbu (alebo aj naopak) v závislosti od toho, po čom práve moje srdiečko piští.
Behom roka vždy na želanie zabudnem a krabicu neotváram. Až pred prvou adventnou nedeľou. Vtedy krabicu otvorím, pokochám sa pohľadom na farebné drobnôstky a otvorím lístoček.
Vtedy sa na chvíľu zamyslím. To, čo bolo pred rokom maximálne dôležité, už dávno upadlo do zabudnutia. To, čo som si veľmi želala, dnes už nechcem, alebo mám. Alebo nepotrebujem. Alebo mám a nepotrebujem.
Poviem si, ako málo stačí k radosti, aká maličkosť? Poteším sa, keď sa mi moje želanie splnilo. Myknem plecom, ak sa nesplnilo. No a čo? Nemusím mať všetko, na čo si pomyslím, nie?
Na chvíľu sa zastavím a premyslím si, čo na lístok napíšem tento rok. Snažím sa svoje želanie vmestiť do jedného, najviac dvoch riadkov. Nechcem z toho predsa spraviť litánie. A chcem si tam napísať niečo v tomto momente pre mňa naozaj dôležité.
Ak budete upratovať vianočky, skúste si to aj Vy. Takto o rok budete možno prekvapení.
Prajem požehnanú prvú adventnú nedeľu.
