Kahanček zapraskal a zhasol. Izba sa ponorila do šera. Staré, vráskavé ruky boli zopnuté a položené na stole. Prepletali sa s ružencom na pokrútených prstoch. Po starej tvári stekali slzy.
Čo si tu tak potme? Neplač, prečo stále plačeš? Vieš že ti to nerobí dobre, neplač už. Ano?
Pohladí ju po ruke.
Poutiera si oči a sivé pramienky schová pod ručník.
Budeš večerať? Kyslá zemiaková s osúchom.
Vstane,vytiahne z komody tanier, zo šuplíka lyžicu a položí to na stôl.
Ďakujem, mama. Čo by som si bez teba počal?
Naleje mu plný tanier polievky a ujde na dvor. Nedokáže zastaviť príval sĺz. Má to zrátané, už tu dlho nebude. Ako mu to len povie? Prednedávnom ich tu nechal otec samých. A teraz sa aj ona poberie. Doktor povedal,že operovať to neodporúča. Ale ak chce, môže ju zaradiť do plánu. Ale načo? Aby sa trápili? Obaja?
Mal by si si niekoho nájsť. Neostávaj sám, treba tu ženskú ruku. Mladú ženskú ruku.
A čo chýba týmto? Pohladí jej zrobené ruky.
Veď vieš ako to myslím, nebudem tu večne a nechcem aby si bol sám.
Jaj, mama, keby to bolo také jednoduché,ako si myslíš ...
- - - -
Na cintoríne bolo ticho,len majster kamenár ho občas preťal kladivom.
Nenechal ju tu dlho samu,veru nie. Ani nie pol roka a povolal ju k sebe. Naniesol na nové písmenká farbu a čakal kým zaschne.
Pán majster,ešte jednu vec by som od vás chcel. Mohli by ste mi vyrobiť sošku anjela bez krídel? Mohol, čoby nie? Ale načo že ti také bude?
Ja som už bez krídel, bez mamy aj bez otca. Sám.
