Hovorí kamoškina mama. Vdova. So zdravotnými ťažkosťami.
Vždy bola starostlivá. Občas až príliš. Majka nemohla prísť po desiatej večer. Ak sme chceli ísť na kupko, museli sme ju ísť vypýtať. Poprosiť jej maminu. Bežné prosenie trvalo asi pol hodinu. Vyprosovanie na diskotéku trvalo často aj dva dni. Ona zvyčajne nechcela povoliť,ale potom povolila. Podozrievala som ju, že chcela byť zaujímavá.
Z diskotéky sa Majka musela vrátiť sama. Žiadne odprevádzanie. Žiadna pusa na dobrú noc. Čo keby ju tak videla mama ...
Žiadny frajer nebol dosť dobrý. Pre mamu.
A tak dnes má Majka dobre po tridsiatke a je sama. Vo veľkom dome,s chorou mamou. Začína sa jej to vymykať z rúk. Dom, záhrada,práca. Mama, čo chce spoločnosť. Mama, čo potrebuje pravidelnú lekársku starostlivosť. A kde je ona? Čo má z toho všetkého ona? Žiadny spoločenský život. Ak teda nerátam nedeľnú omšu a občasné povinné rodinné návštevy. A návštevu cintorína. Nedeľnú. Pravidelnú.
A to jej chcela len dobre. Najlepšie ako sa dalo.
Kedy ako rodičia robíme dobre a kedy zle? A kedy už robíme to najhoršie pre budúcnosť našich detí?
