Prebehla okolo mňa ako malý čertík. Dva tmavohnedé copíky sa len tak mihli a urobili voňavý prievan. Červená bundička padla vedľa stoličky a batoh pod stôl. Ona si kľakla na zem k stolu,vybrala pastelky a papier a začala sústredene kresliť. „Viem nakresliť motýľa, ukážem ti ho,chceš? pozrie sa na mňa veľkými očami. „ S kým si tu? obzerám sa dookola,lebo už za ňou nikto neprišiel. „S maminou,išla k tete doktorke,musím tu na ňu počkať. Nepustia ma tam,lebo je tam taký stroj zabíjací. On zabije zlé vírusy,vieš? A mohol by aj mňa. Vieš?
Nie neviem, radšej nechcem vedieť. Ja som len ako doprovod a šofér. Nechcem s týmtotu mať nič spoločné. Žmolím v ruke nejaký leták a snažím sa rozoznať za oknom ľudí. Príliš mi to nejde,oči mi štípu slzy.
„ A ty nemáš deti?" otočím sa, už sa mi rozjasnilo, „ mám", hovorím jej „ mám chlapca väčšieho ako ty, teraz je v škole. A ty nechodíš do školy?" pokrúti hlavou, copíky sa rozhojdajú. „Som veľkáčka,ale teraz som doma,lebo v škôlke je chrípková epo ...epa, no tá chrípka a my nesmieme ochorieť s mamičkou.
Kristína! ..... poď ideme. Daj sem bundu a zober si veci. Ideme ... kam ideme? Na druhé poschodie.
Copíky sa rozhojdali, bunda sa zmenila na červenú škvrnu a na stole ostal nedokončený motýľ.
Kristínka.
