Zomrel ujko. Mal cez 70 rokov, požil si tak akurát. Poznali sme sa veľmi dobre, cez môjho otca. Bol to človek,ktorý si - slušne povedané, užíval života. Rád si vypil, rád si zajedol, rád si ponadával. Nebol však hulvát. Presnejšie, nie na verejnosti. Z ich domu sa veľakrát ozýval krik, trieskanie dverami. Bol to taký jednoduchý človek, keď si chcel vypiť, prišiel si od môjho tatka akože niečo požičať. Jasné,že sme ich prekukli. Nemôžete si predsa požičiavať kladivo a klince každý druhý deň. Potom začal mať problémy so srdiečkom. Neposlúchalo, bilo si ako chcelo. Postupne sa pridávali ďalšie problémy. Manželka, deti, občas aj vnúčence s ním absolvovali všetkých lekárov. Stratil svoj zmysel pre humor. Už si nechodil nič požičiavať. Prišiel rovno na pohárik. Aj keď to mal zakázané.
Zomrel v nedeľu doobeda. Po raňajkách si išiel ľahnúť,aby nezavadzal pri príprave obeda. A už sa viac nezobudil. Pre rodinu šok, rovnako aj pre nás ostatných. Všetci čo ho poznali, povedali,že mal dobrú smrť. Takú by chcel mať každý.
Moja babka tiež snívala o takej smrti. Nedostalo sa jej. Vytrpela si svojich 5 mesiacov v bolestiach a kŕčoch. Všetci sme chceli aby sa jej uľahčilo,aby ju nič nebolelo. Bola vdova od svojich 35 rokov, nikdy sa po dedkovej smrti už nevydala. Vychovala dve deti, pracovala v družstve a pretĺkala sa veľmi ťažko. Nikdy sa nesťažovala na svoj osud a keď som sa jej spýtala, prečo sa nevydala, povedala, že sľúbila vernosť len dvom. Svojmu mužovi a Pánu Bohu. Prvému už neverná nebude a druhému až do smrti. A tak aj bolo. Bude to už 19 rokov, ale ja stále premýšľam,ako to má ten pánbožko upratané.
Prečo jednému dopraje dobrú smrť a druhému nie? Dúfam len, že vie čo robí.
