Po viacerých negatívnych článkoch,z ktorých jeden som písala aj ja, musím,ako sa hovorí udeliť aj pochvalu.
Lebo nielen haniť treba,ale aj pochváliť .. Ak je začo ...
Približne rok a niečo som aktívne hľadala moju bývalú spolužiačku Katku. Naozaj, goooglovala som, písala som na spolužiacky server a vypytovala sa kade tade. Naveľa sa mi ozvala jedna pani a v kratučkom maile mi oznámila že jednu Katku tú a tú pozná a udala mi adresu.
S malým srdiečkom som posielala veľkonočnú pohľadnicu v zelenej obálke. Okrem blahoželania v nej bol lístok s prosbou,že ak ona je tá moja stratená spolužiačka,nech sa mi ozve na priložené adresy alebo telefóny.
Dva dni som nosila obálku v taške, nevedela som,či ju pošlem,či nie. Až som sa odhodlala. V pondelok podvečer som obálku podala tete za okienkom,ona ju ofrankovala, ja som zaplatila 10 Sk - neuveriteľné,koľko taká sranda stojí.
Je pondelok, idú sviatky,možno jej to príde niekedy vo štvrtok, v piatok je sviatok, pošta nechodí, sobota nedeľa pondelok nič. Možno v utorok to otvorí a v stredu sa mi ozve.
A stredu večer, ani nie 50 hodín po odoslaní listu mi zvoní mobil s neznámym číslom. Snažím sa ho niekam zaradiť, ale nič. Prosím? Ahoj Zuzi, tu je Katarína ....
Viac ako dve hodiny sme spolu klábosili. Každý úsek života sme si najprv povedali,že si to nebudeme hovoriť telefónom,ale nakoniec sme si to aj tak rozpovedali. Nevideli sme sa dlhých 10 rokov, tak naozaj sme si mali toho veľa povedať.
Toto bol pre mňa najkrajší pozdrav aký som mohla dostať. A je fajn,že to malo takú rýchlosť!
