Poznali sme sa asi dva roky,ale náhoda nás dala dokopy viac,ako len dve známe. Zdenka bola rozvedená s jedným synom a časom aj s priateľom. Pracovala na tej istej pozícii ako ja,ale v proťajšom podniku. Takže sme sa chceli - nechceli,ale museli, stretávať aj spolupracovať.
Nádoda nás zblížila a začali sme komunikovať aj mimopracovne. Stretávali sme sa občas na káve, začali sme spolu chodiť na angličtinu, na nákupy. Veľakrát som ju viezla domov s plnými taškami,hoci som to mala od ruky. Nie som vypočítavá a bola som rada,že jej môžem pomôcť.
Neboli sme priateľky,ale boli sme kamarátky,alebo veľmi dobré známe. Nezverovali sme sa jedna druhej s tajomstvami,ale riešili sme problémy s deťmi, s mužmi. A samozrejme pracovné.
Zdenka bola odo mňa o niečo staršia, pracovala teda v podniku dlhšie, tým pádom mala aj vyšší plat. Ja som to vedela, ona to vedela, ja som vedela,že ona to vie a naopak. Ale bolo to v poriadku. Po jednom úspešnom projekte mi šéf navrhol zvýšenie platu a oni mi ho naozaj zvýšili.
Po dvoch mesiacoch som zničoho nič prestala od nej dostávať informácie,ktoré mi patrili. Odrazu nemala čas ani na kávu,ani na nákupy. A nepotrebovala ani odvoz domov. Fajn, vravím si. Aspoň budem skôr doma. Ale keď si na angličtine odsadla o dve miesta ďalej, začalo sa mi to nepáčiť.
Ale keď si môj manžel našiel sms s otázkou,či vie,kde sa nachádzam v čase angličtiny, sranda skončila a bolo mi jasné,odkiaľ vietor fúka. Len som stále nevedela prečo.
Odpoveď prišla onedlho,keď som náhodou stretla inú kolegyňu a ona mi s údivom povedala,aké chýry o mne kolujú a prečo. Pre mizerných 1500 korún,ktorými som sa priblížila jej platu.
V prvom momente som chcela plakať,potom kričať,ale potom mi došlo,že osoba,ktorá ma za dva roky nebola schopná pozvať k sebe domov na kávu,alebo na minerálku,keď už som ju doviezla až k vchodu, že jednoducho mi nestojí za .... za nič.
A tak teraz komunikujeme len pracovne a veľmi chladne. Viem o nej,že nemá blízku kamarátku. Asi si ju nezaslúži.
