S trapasmi zápasím celý svoj život, od malička. Môže za to moja povaha,moja rýchla pusa, môj dobrý postreh. Občas zo seba vyprsknem niečo skôr,než si to premyslím a je to tu zas. Teraz sa mi to stáva menej často,ale stane sa.
Moje odporúčania sú jednoduché. Sú opísané z mojich poznatkov. Treba podotknúť,že trapasy sa zvyknú po nejakom čase akoby zmenšiť,jednoducho,poviete si: no bóóóóže a čo sa také stalo? ale až po určitej dobe. Nikdy nie hneď,však?
Mám dvanásť,je koniec školského roka a pri odovzdávaní vysvedčenia sa potknem aj kvetinou pre súdružku učiteľku.Nielenže sa rozcapím na zemi,ale zlomím aj kvet a urobím si očko na bielych pančuškách. Očerveniem ako rak, všetci sa smejú - čo smejú - rehocú sa ako blázni. Celé prázdniny ma to máta a keď si spomeniem na začiatok nového školského roka - chcem vymeniť školu. Chcem sa presťahovať niekam inam. Nejde to, a tak prichádzam do školy. Nikto sa nesmeje,zabudlo sa.Akurát ja som bledočervená ešte tri dni - a nič.
Rada: zabudnúť,nechať to tak, veď čo ešte nikto nikdy nespadol? Nekaziť si prázdniny a už vôbec sa nikam nesťahovať. trapasy pôjdu s nami tak či tak.
Mám sedemnásť, som v maturitnom ročníku na strednej škole. Máme za úlohu napísať a predniesť referát. Hovorenie pred publikom mi nerobí až také veľké problémy, a odrecitovať referát pre týmito spolužiakmi? Hračka ! Tému si zvolil každý sám. Ja som mala Olympijské hry - história a súčastnosť. Rozsah bol v poriadku, aj trošku humoru som tam vložila, veď nech sa nasmejeme. Skomolila som hneď oslovenie: Vážení spolužiaci, milá pani učiteľka ... smiech čo sa spustil ma načisto vyviedol z miery,takže som viac ako stranu a pol jednoducho preskočila a po nekonečných minútach som sa zahrabala kdesi pod lavicu.
Rada: nevyťahovať to na svetlo božie, čo sa stalo,stalo sa. Nehovoriť o tom so spolužiakmi, lebo tak Váš trapas dostane krídla.
Mám dvadsaťdva, prvé slušne platené zamestnanie. Šéf je so mnou spokojný,preto ma poverí servírovaním kávy pre dôležitého klienta.(okrem iných vecí) Je dôležité ako sa rozhodne, pretože od neho závisí náš budúci zisk.(ten zákazník) Je mi to jasné, kúpila som najlepšiu kávu aká vtedy bola, smotanu, cukor,dokonca nové lyžičky. Káva sa mi podarila, mala krásnu penu, okraje šálok neboli poolievané - proste super. Z chodby som už ráno odstránila všetko, o čo by som sa mohla potknúť a čo by mohlo zavadzať. Vchádzam do rokovacej miestnosti, usmievam sa a kladiem kávu pred hosťa. Potom nasleduje reklamný manager a nakoniec môj šéf. Som celá tešivá,že sa to podarilo, a tak si nevšímam, že sa mi náhrdelník dostal pod tácku a ako sa chcem vystrieť,prekotím tácku aj s kávou. Na seba! Myslím,že očervenieť som ani nestihla, tak rýchlo som ušla.
Rada: treba sa cez to preniesť, veď sme nejakí profíci,nie?
A posledná, dôležitá rada - nenechať si nejakým tým trapasom znechutiť deň alebo týždeň. Lebo,máloktorý stojí za to :)
poviete si, aká múdra - po funuse,čo?
