Potrebujem nakúpiť potraviny. V Bille. Hlavu mám celkom inde- teda myšlienky. Nakladám do košíka to, čo mám na lístočku. Šunka, kuracia. Mierim k pultu. Vpravo sú syry a vľavo salámy. Medzitým je medzera. Nuž sa tam zasuniem aj s košíkom. Naťahujem krk, aby som videla ktorú šunku si zoberiem. Zrazu za mnou nie úplne potichu ženský hlas hovorí. No pozri, p**a,jak sa sem j***a. Obzriem sa, že komu to tak asi patrí. A predstavte si,mne! Hovorí to blondína svojmu asi šesťročnému dieťaťu. To malé držalo v ruke košík a pred ním bola medzera. Ona sa hrabala v syroch, nuž som nemohla tušiť,že čakajú v rade. Bez slova, zato riadne červená som sa postavila za ňu do rady. Nečerveňala som sa však kvôli tomu čo som urobila, veď to bolo naozaj nevedome.
Šunku som vybrala, pokračujem do oddelenia s mliečnymi výrobkami. Vyberám jogurty, sledujem do kedy ich treba zjesť a koľko majú joulov. Za sebou počujem tichý hlas. Juj, to je ale riťka, rýchlo nakúp nech sme už doma. Stuhnem. Aj sa bojím otočiť,ale cítim,že červená už som, tak je mi to jedno. Pán, možno päťdesiatnik a pani v približne rovnakom veku. Jeho ruka na jej zadku, on sa usmieva,ona sa usmieva a vyberá smotanu a ja sa červenám. A vlastne ani neviem,prečo.
Veď to boli oveľa krajšie slová, ako tej mamy predtým,nie?
