Vždy si večer skontrolujem budík,či je správne nastavený. Mám v sebe síce biologické hodiny,ktoré ma zvyknú zobudiť tesne pred zvonením,ale ja fungujem len na ostrý štart, čiže prebudím sa – ponaťahujem a potichu čakám kedy zazvonia. Určite som ho kontrolovala, tým som si istá. Je digitálny,takže sa ťažko pomýlim. Bol nastavený na 5:45 – ako vždy.Keď som sa zobudila,bolo 6:12 – tri minúty som neveriacky pozerala na klasické hodiny s ručičkami – bolo na nich štvrť na sedem. Do práce som dobehla bez raňajok,dokonca aj bez kávy, neučesaná a samozrejme bez mejkapu. ( Nikto si to nevšimol- takže nie je to so mnou najhoršie).
Pracujem na 5 poschodí a občas, keď som lenivá,tak idem výťahom aj dolu. Pravdaže som sa zasekla – na celých 35 minút. Vo výťahu mobil nemá signál, takže mi nie je nanič a ako na potvoru nik nešiel okolo. Kým ma napokon vyprostili,urobila som nový rekord v golfe. Sedela som na zemi a okolo seba porozkladané papiere – išla som totiž na poradu. Musela som vyzerať príšerne,lebo keď ma ten záchranca zbadal, okamžite chcel volať sanitku. Nebolo treba,ale poradu som aj tak nestihla,takže som došla o malú finančnú čiastku.
Tesne pred obedom sa mi odtrhlo uško na šálke s kávou,ešte som si ani neodpila a už bol poliaty celkom nový kolegynin časopis. Ešte stále mi to nebolo podozrivé,nie som veľmi poverčivá,takže tieto veci prežívam pomerne normálne.
Na obed sme mali rybu na masle,zemiaky,zeleninový šalát. Neviem čo v ňom bolo,ale po dvoch bolestivých sekundách som vypľula plombu zo 6-tky vľavo dolu. Keď som začala vyratúvať kolegovi čo sa mi dnes už všetko stalo, povedal len – čakaj pohromu, toto nie je len tak. Veľké pohromy najprv posielajú malé,aby sme si navykli. Myslela som si, že je len prepracovaný – aké pohromy, čo sa už len stalo?
Po obede si ma zavolal šéf na koberček,vraj som mu neodovzdala štatistiku z minulého mesiaca. Určite ju mal na stole,dokonca sme o nej ešte žartovali,ale svedka na to nemám. Neostalo mi nič iné,len pohľadať v archíve. Vždy som si myslela, že v našom archíve je poriadok a všetko tam má svoje miesto,ale omyl.Archivárovi trvalo mu asi 20 minút, kým mi presne ukázal kde mám hľadať. A potom si potreboval odskočiť, tak ma tam nechal,že sa nemám ničoho chytať. Po necelej minúte sa vypli svetlá a ja som zostala v tme na 3ťom schodíku rebríka s plnými rukami. Trvalo to len chvíľu,ale ruky sa mi triasli ešte o dve hodiny. Nemám rada výšku a ani tmu a kombinácia oboch mi spôsobuje husiu kožu .Správa sa našla,a kým som sa vrátila aj u šéfa sa našla – v kufríku,lebo si ju doma čítal.
Keď som konečne prišla domov, ani ma neprekvapilo,že noviny roztrhal pes ( už sa nám to stalo) a dokonca ani synova päťka z fyziky. Naložila som pračku a zbehla do obchodu po nejaké drobnosti. Normálne nenechávam pračku bez dozoru,ale išlo len o pár minút. Keď sa mi však zlomil vo dverách kľúč,vedela som že náhody pokračujú. Mám šikovného suseda,takže vymenil zámok a bolo po probléme.
Ponúkla som ho kávou a chcela som sa mu odvďačiť aj domácou slivovičkou,čo máme od dedka. Cestou sa mi zdalo,že pračka už doprala,tak som nakukla aj do práčovne a ostala som stáť po členky vo vode- niekto šikovný nechal hadicu len tak na zemi. Na moje horekovanie a nadávanie dobehol sused z kuchyne, jasné že sa neobul a len tak v ponožkách vletel rovno do mláky,ktorá ešte nestihla odtiecť. Pošmykol sa,spadol a zostal ležať. Oči zatvorené, dych žiadny viditeľný. Ja som ho zabila, prebleslo mi hlavou, pohroma ! už je to tu ! Zviezla som sa na kolená,že mu skúsim tep a popočúvam či dýcha. Keď som sa nad neho nahla,akože mu priložím ucho k perám,tak ma niečia ruka chytila za krk. No to ti trvalo, šak ty by si ma nechala umrieť,hovorí mi a ja som skoro od strachu odpadla- tak som sa zľakla. Bože,nič ti nie je? pýtala som sa ho. Vstávaj z tej studenej zeme, idem ti dať niečo suché,lebo v tamtom môžeš akurát ochorieť. Práve keď si obliekal manželove tepláky,a ja som mu hovorila čo sa dialo, vstúpil do práčovne. Môj muž ! A toto tuto je čo? V kuchyni káva,štamperlíky, v práčovni holý chlap – to mám ísť skontrolovať do spálne posteľ, či čo? Nakoniec vypili celú fľašu domoviny, čo sme mali na lyžovačku a ja som sa tešila,že deň blbec je za mnou,keď zazvonil domový zvonček – a suseda si prišla po manžela. A ešte som dostala hubovú polievku za to,že ho dlho bavím a čo tu vôbec toľko robí. Šťastie že si v zápale reši nevšimla,že jej manžel má na sebe cudzie tričko aj tepláky. To by som totiž tento článok asi nenapísala ...
