Istá,celkom dobrá saláma,nahádzaná len tak v koši. Pri nej veľká ceduľa 59,90. Zoberem,nezoberem? Manžel ju má rád a ja mám rada jeho,tak vkladám do koša jeden kus. Potom sa zháčim a pozriem dátum spotreby,lebo tá 50% zľava sa mi nepozdáva. Je to v poriadku, zjesť ju stihneme,máme na to viac ako mesiac. Vtom ma už dobehne - on,pán domácnosti a hovorí: Našiel som panvicu čo si chcela a odmietla si za ňu dať 550 korún. Majú ju za 469, berieš?
Idem to pre istotu skontrolovať,lebo pre neho niektoré drobnosti neznamenajú nič. A naozaj,visí tam,presne taká- akú potrebujem. Palacinková,ľahučká, s nepriľnavým povrchom- cena sedí. Beriem ju a kontrolujem peňaženku,pretože s týmto som doma naozaj nerátala. Zoberiem ešte posledné drobnosti a ideme k pokladni. Máme taký zvyk,on vyloží nákup na pokladňu,ja schovávam do tašiek.
Iste uznáte, že ak sa snažím neprísť o kabelku,zároveň o košík z už nablokovanými vecami, popritom ukladať hospodárne do tašky, nestíham už nič viac. Preto si samozrejme nikdy nevšimnem sumu tej ktorej veci hneď pri blokovaní. Zato môj ostražitý manželík to sleduje a zaznamenáva všetko. A keď vidím,ako zbledne a vzápätí zčervenie,viem že sa kdesi stala chyba. No čo zas? Pýtam sa ho. Koľko si povedala že stojí tá saláma? Šesťdesiat zlatko. Tak stojí sto, hovorí mi on. Tak moment, vravím mladému (celkom sympatickému ) predavačovi.Tú salámu neberiem,mala stáť 59,90,nie stovku. Už ju mám nablokovanú, ale na informáciách to s vami poriešia. Zaplatíme,poberieme sa smerom k informáciám,ja mávam rukou, v ruke mám salámu,vyzerám asi hrozivo,lebo slečna pri pulte zbledne. Pousmejem sa,pozdravím,nechcem predsa reklamovať salámu až po zásahu záchrannej služby. Poviem jej čo ma trápi,ona niekam zavolá a povie, chvíľočku počkajte,kolegyňa mi to skontroluje. Ja sa zatiaľ idem pozrieť na kvetinky oproti. Muž zatiaľ čaká na výrok kolegyne. O chvíľu mi víťazoslávne máva aj s vrátenými bankovkami. Ja zatiaľ premýšľam, či mám kam uložiť už v poradí siedmu dracénu,ale čo keď má takú dobrú cenu. Prehodnotím situáciu a dracénu si nevezmem.
Vidím že zasa kontroluje blok z pokladne,zasa zbledne a zasa očervenie. Niečo zasa nesedí. Pribehnem k nemu. Tá panvica mala stáť 469, platili sme 499, povie mi. Takže znova - cesta k informáciám, zasa slečna, tentoraz nejde odpadnúť,ale jej udivený pohľad hovorí za všetko. Povieme čo sme našli, ona znova telefonuje,inej kolegyni , znova čakáme. Pravda je znova na našej strane, dostávame späť 30 korún. Poďakujem,aj slečna povie ďakujem. Zostávam stáť a čakám ešte niečo - prepáčte,alebo niečo v tom zmysle.
Nič. Viem, má tam toho veľa, preberá tašky z nákupmi z iných obchodov, sleduje monitor, vyhlasuje rozhlasom. Viem aj to,že za tieto chyby nemôže. Ale je asi jedna jediná,ktorá by mohla slovíčko ospravedlnenia poslať správnou cestou.
