Je to nezvyčajné,ale je to tak. Je teda normálne,že pri predných dverách sa tlačia ľudia. Jedni,aby sa dostali dovnútra skôr,aby si chytili miesta na sedenie a druhí,aby zarobili.
Zaujímavé,čo?
Prišiel autobus číslo 4. Do Modranky. Tlačenica. V ruke držím čipovú kartu a premýšľam ako sa ňou v buse platí. Idem mestskou po viac než dvoch rokoch. Za mnou, predo mnou tlačenica. Nedívam sa okolo seba,lebo si pozerám pod nohy a na nohy. Niekto mi totiž taškou bolestivo tlačí pod koleno.
Pani, dajte pozor, kradne vám peňaženku ... počujem za sebou. Otočím sa, a starší pán drží za ruku malú čiernu rúčku a v nej moju peňaženku. Nechcem veriť vlastným očiam. To deco mohlo mať tak 5 najviac 6 rokov. Nechápem ako rýchlo sa mi dostalo do tašky,ktorá má zips a dve priehradky. A ako vlastne tak vysoko dočiahlo.
Toto sa samozrejme odohrá za pár sekúnd,a o malú chvíľu sa z davu vynorí oveľa väčšia ruka, samý zlatý prsteň, dlhé špinavé nechty. A veľká ruka pleskla malú tvár. Silno, nie som si istá či nie preto,že sa krádež nevydarila. Malé tmavé očká zaliali slzy. Nechápavo sa díva na mňa a ja na neho.Vychytila som svoju peňaženku a zadržala veľkú ruku. Išla buchnúť znova. Prečo bijete to decko? Pýtam sa. Mám obavy,aby sa na mňa nevrhli ostatní rodinní príslušníci,je ich tam totiž viac. Panyčka, šak vám kradol penaženku, pankhart jeden. A to je vaše dieťa? Moje,šak dočkaj ked dojdeme domov,dočkaj jak dostaneš ! Dušu z teba vytrasem ...vyhráža sa. A od koho sa to naučil? Moja otázka ostala visieť vo vzduchu.
Neverím tomu,že ľudia sa rodia zlí. Ľudia sa zlí len stávajú. Vplyvom rodiny,okolia ...
Tak od koho to ten chlapček mal?
