Učila ma prvé písmenká, čísla a všetky tie dôležité veci, ktoré sa v prvej triede učia. Bola to moja prvácka súdružka učiteľka. Bola milá,ale prísna, nikdy na nás nekričala,aj keď sme boli hluční. Vedela si urobiť v triede ticho a poriadok. Keď sa mi raz stratili školské papuče, a mne hrozilo že budem behať po škole len v ponožkách, odniekiaľ vyhrabala staré - asi 10 ročné prezuvky a mne, plačúcej prváčke povedala. Daj si zatiaľ tieto,zajtra si donesieš svoje. Mama ma bude hrešiť, hovorila som jej a slzy mi stekali ako keby mi ukradli prinajmenšom nové auto. Nebude, neboj sa, nejako to mame vysvetlíme. Aj sme vysvetlili, súdružka sa zastavila u nás doma,povedala čo a ako, na druhý deň som mala iné prezuvky. Keď som potom, o pár dní zbadala asi moje prezuvky na nohách jednej počernej spolužiačky, s malou dušičkou som išla za učiteľkou a povedala som jej to. No, ale nevieš naisto, či sú tvoje, alebo ano? Bolo to v rokoch,keď sa takéto veci vyrábali sériovo,takže sa kľudne mohlo stať ( aj stalo) že sme sa v rovnakých prezúvkach stretli v jednej triede aj štyria. Nechajme to už tak, ty máš svoje, nové a aj ona má nejaké, dobre? Ale obe sme vedeli svoje. Ja som nemala ešte rozum na to,aby som poukázala na malú zlodejku a ona zasa nechcela,aby malo dievčatko z nie veľmi zámožnej rodiny problémy.
Keď oslavovala súdružka učiteľka 50- te narodeniny,pripravila jej celá škola vystúpenie. Nebolo v nej totiž žiaka,ktorého by neučila. Dostala veľa krásnych kvetov a blahoželaní,ale celkom najviac si cenila to, ktoré dostala od jej celkom prvých žiakov na tejto škole. Boli to už dospelí ľudia,ale nezabudli na svoju učiteľku a ona sa z toho tešila.
Keď odchádzala do dôchodku, mala škola deň voľna a všetci učitelia boli pozvaní na oslavu. To som ja už nezažila,lebo som bola už na strednej škole. Ale viem to,lebo oslava bola u nej doma a my sme videli to množstvo ľudí, čo tam prišlo. Bola len o málo rokov staršia od môjho otca,ale vraj bola odmalička učiteľský typ. Učila dokonca aj husi,keď ich vodila po paši. Teda to hovoril ocino.
Nemala to v živote len ľahké a ružové. Vychovala tri deti,pochovala jedno vnúčatko a zo siedmych súrodencov je už posledná. Napriek svojmu veku ešte pracuje v záhradke,ak je dobré počasie navštívi aj kostolík,alebo si posedí pred domom a lavičke. S manželom sa občas vyberú na návštevu k dcére do Bratislavy,kde majú štyri malé vnúčatká,alebo si ich na prázdniny zoberú k sebe. Nezaprie v sebe učiteľstvo,- ani keď deti vykrikujú jeden cez druhého, aj vtedy reaguje veľmi pokojne a múdro. Preto ju majú rady aj cudzie deti a chodia počúvať príbehy,ktoré im po večeroch rozpráva.
Dnes už má na krku 80-tku, nie celkom pevné zdravie,ale ak ju stretne hocikto na ulici, inak ako učiteľka ju nenazve. Ani ja nie - je to moja prvácka pani učiteľka.
