Pani na druhom konci odpovedala ANO (nadšene) ANO (pyšne) a AAANO ( dosť nerozhodne). Bolo neskoro popoludní a mne sa už nechcelo ďalej hľadať a tak som zavelila - ideme tam. Miesta bolo habadej,stačilo si vybrať. Okrem nás tam boli dvaja švédi na motorke, zopár čechov,ktorí potrebovali len prespať ( ako aj my) a jedna rodinka s deťmi.Ceny v pohode,nuž sme zostali.
Stan sme si postavili pri strome s lavičkou a vybrali sme sa na obhliadku. Kúsok od kempu bolo jazierko. Prekrásne, nie veľmi veľké,okolo previsnuté vŕby, voda náležite prírodná ( čiže dozelena). Takýmto jazerám ja hovorím vodnícke,lebo už len vodník aby vyšiel z vody a sme v ropzprávke. Napriek všetkému čo v nej plávalo,bolo plné ľudí. Všetci boli tmavšej pleti. Jasov je totiž jedna z dedín,kde majú väčší počet rómov.( Na to sme prišli hneď ako sme ich zbadali).Nemám nič proti rómom, dokonca mám spomedzi nich aj kamarátov. Ale v jazierku som sa neokúpala.Večeru sme si dali v kempovej reštaurácii, urobili sme im dobrý kšeft, my, češi aj švédi.Rodinka si opekala špekáčiky,ale deti nakoniec neodolali a došli na zmrzlinový pohár. Jedlo bolo skvelé, kofola správne chladená.Obsluha bola spokojná, aj tringelt dostala.
Po večeri som mojich chlapov nahovorila na obhliadku dediny. Mala som tri dobré dôvody, trošku vytriasť kalorickú večeru a vidieť niečo z miesta, ktoré je pre nás nové, a hlavne, bolo treba nájsť obchod s potravinami na raňajky. Cestou sme objavili kaštieľ pred renováciou, uzavretý,lemovaný veľkým plotom s krásnou záhradou. Tu by som si vedela predstaviť hotel, záhradné slávnosti, hudba pod altánkom,nadchýňala som sa. A kým sme sa dostali ku križovatke,prešli sme po peknej ulici s kopou zrenovovaných domov. Na križovatke sme sa zastavili. Bol tam kostol,oproti krčma a na druhej strane cesty obchod a autobusové nástupište. Klasika, všetko pekne pokope.
Po malej chvíľke k nám pribehli dvaja malí a špinaví chlapci, oblečení len v bielych ufúľaných trenírkach. V ruke mal jeden z nich čierne vrecko do smetného koša,a v ňom jablká. Pani, čo hľadáte? opýtal sa ten výrečnejší. Ahoj chlapci,hľadali sme obchod.usmiala som sa na nich. Tu je obchod, cez cestu, povedal výrečnejší.Ale už je zavretý. Nám to nevadí, až zajtra ráno pôjdeme na nákup, hovorím im ja. A vy ste kde boli? A koľko máte rokov? Ja mám 11, povedal hrdo ten zhovorčivejší, zatiaľ čo jeho kamarát pokukoval po mojom synovi, a budem štvrták! A boli sme si naoberať jablká pri ceste. A ty máš koľko rokov? pýtam sa toho druhého, on má 10 a je to môj brat. A do ktorej triedy pôjdeš ty? Chodíš do školy, však? skúšam nadviazať reč, prikývne, pousmeje sa a zisťujem,že mu chýbajú dva predné zuby, ja budem druhák. Chvíľu si to v hlave počítam,nevychádza to. A ty máš koľko rokov? pozerajú sa na môjho syna, ktorý je zaujatý mp3 prehrávačom a nevenuje im veľa pozornosti. Čo? ja mám 11 - budem šiestak. Okatý a zhovorčivý chlapec sa na neho pozrie, je od neho o hlavu menší a naozaj vyzerá na štvrtáka. Pani, a nemáš korunu?
Málokedy sa mi stane,že nemám peniaze,a iba raz v živote sa mi stalo, že nemal peniaze ani môj muž. A to bolo tento raz. A načo by ti bola koruna? pýtam sa ho. Na zmrzlinu, povie mi, ale zmrzlina nestojí korunu, zastarie sa môj syn, ja viem,ale teta by mi predala aj za korunu.
Ešte nikdy som netúžila mať tak veľmi pri sebe plné vrecko drobných mincí ako vtedy. Dohodli sme sa s nimi, že sa ráno stretneme. Ráno pršalo a chlapci pred obchodom nečakali.Mala som pre nich viac ako korunu,aj keď viem, že by ich to z biedy nevytrhlo.Ale chcela som,aby mali aspoň raz za čas radosť. A preto mi je dodnes ľúto,že som tú korunu nemala.
