-Dušinka moja, vy máte dnes službu? Ano teta, aj dnes, aj zajtra celý deň. Zajtra urobíme veľké upratovanie, dobre? Vy mi pomôžete a bude to šup šup. U vás je všetko šup šup. To len my staré babky to tak nevieme. Tu je večera.- Posúva okuliare na stole a dáva naň tácku. -Pre vás aj pre Aničku. A kde vlastne je?- Poobzerá sa okolo. -Išla pozerať seriál,ale príde. Ona je hladná stále. Všetko zje. Nie ako ja,- pozrie na ňu zahanbene.
Toľko jej to odhovárali. Čo budeš starým ľuďom utierať zadky? Si zdravotná sestra, máš prax, každý doktor by ťa bral. Deti máš už veľké, v nemocnici by ťa aj vrchnú nechali robiť. A tam, do takej diery? Veď ani autobusy tam nechodia. Nepochodili. Ani mama,ani muž. Rozhodla sa a šla. Zobrali ju okamžite. Ale ako sa mohla priznať,prečo je tu?
Mamu by to zabilo. Nikdy sa o tom doma nerozprávali. Nebolo to v ich rodine zvykom. Keď sa to dozvedela a s plačom dobehla domov, mama sa len rozplakala a otec jej povedal. Nuž, je to tak. Nechceli sme ti to takto ... ale keď už to vieš, je to tak. Ale ľúbime ťa o to viac. Si naša a my sme tvoji. A viac o tom nechcem počuť.
Mužovi to povedala s malou dušou. Čo ak ju už nebude chcieť? Decko z domova? Čo ak si pomyslí,že je dieťa nejakej cundry? Prijal to pomerne dobre. Povedal len,že on pozná jej rodičov a to sú tí, od ktorých ich pýtal s kyticou ruží a trasľavým hlasom.
Riaditeľka po pár dňoch zistila, aký poklad v nej má. Pracovitá, skromná,spoľahlivá a keď bolo treba nejakú injekciu,alebo nejaký malý úraz ošetriť,nemala žiadny problém. Nemala ho s ničím. Preto sa veľmi skoro presťahovala zo sesterskej izby do kancelárie k riaditeľke. Bola jej zástupkyňou, jej druhou rukou. Cez nočné si prečítala všetky materiály o obyvateľoch. Sama o to poprosila riaditeľku, aby vraj vedela s kým tu je. Nebola rada,že ju takto klame, ale snáď raz jej to bude môcť povedať.
-Tak, tetušky, vrátiť taniere, dúfam,že sú prázdne. Lebo kuchárka by sa netešila,keby sa jej vracali celé porcie. A pôjdeme si pozrieť správy,ano? Aby ste vedeli čo sa deje vo svete, dobre?- Babičky sa šuchotali po chodbe, sem- tam ťukla palica o stenu. Všetci už sedia pred televízorom, a čakajú na správy. Najprv nechceli,ale ona na tom nástojila. -Musíte predsa vedieť čo je nové,nie? A keď prídu vnúčatá,o čom sa s nimi budete rozprávať?- Po čase si zvykli. O piatej svätá omša, o pol siedmej večera. O pol ôsmej správy a keď má službu Helenka, tak aj čaj. Iba ona varí taký čaj. Bylinková zmes,ale veľmi chutný. Ani slabý,ani silný, akurátny.
Stojí za nimi, sleduje ich chrbáty. Sústredene pozerajú na obrazovku, vraví sa akurát o zvyšovaní dôchodkov. Potešia sa,hoci je to len pár korún. Budú mať navyše pre deti a vnúčatká. Alebo na sladkosti. Starí ľudia sú ako deti. Tiež sa schovávajú s cukríkmi a čokoládkami. Ale jej to nevadí, nehreší ich zato. Nech si ich ukladadajú aj do skrine. Každý má mať aspoň malé tajomstvo. Vzdychne si. O chvíľu končia správy, ide zaliať čaj,aby si každý zobral svoju šálku.
Potom sa rozídu. Niektorí do izieb, iní ostanú ešte pri televízore. A niektorí si posadajú okolo stola a debatujú. Aj ona sedí a niečo rozpráva susedovi. Asi o politike. Kvôli nej sa vie rozohniť. Tak ako aj ona. Toto majú spoločné. Mama a jej nikdy nepoznaná dcéra.
