Ano, mám už dvadsaťdva rokov, povedala a utrela si slzu. Nepočula som ho rozprávať, dokonca ani plakať. Nevidela som mu ani očká.vôbec neviem akej farby ich mal. Nevidela som ho rásť,neučila som ho písať. Nikdy sme sa spolu nezasmiali a nikdy mi nikto nepovedal mama.
Ale aspoň si sa s ním nemusela jedovať. Chlapci sú potvory,pozri na tých mojich. Nie a nie odísť z domu. Furt sa len pri tej mojej sukni držia, ani frajerky si nehľadajú. Vraj načo mama, ty nám poperieš,požehlíš,navaríš aj poupratuješ. A ja mám s nimi len starosti.
Ja by som si tie starosti s tebou hocikedy vymenila. A ďakovala by som bohu,že sa mám o koho starať a možno aj na koho hnevať,povedala prvá a pohladkala zvráskavenou rukou dávno vyblednutú fotku chlapčeka v perinke zo silno zatvorenými očkami.
