Vždy začínam rovnako - spálňa detská,chodby,obývačka,kuchyňa. Má to svoju logiku,ale len pre mňa. Nikto to nechápe,ani môj muž. Chlapi nechápu načo je upratovanie dobré. Mne to nevadí. Ja to prežijem.
Po úspešnom začiatku som sa dostala k chodbe,kde mám šijací stroj. Pri ňom mám takzvané šitíčko. Má štyri nohy na kolieskach, tri poschodia a je plné všeličoho, čo potrebujem k šitiu, ak sa náhodou rozhodnem niečo šiť. No a tento zázrak pri manipulácii stratil jednu svoju nohu a od žiaľu sa prekotil. A vysypal. Všetky tie nitky, nožnice, gombičky, šnúrky sa rozsypali po podlahe.
V prvom momente som mala chuť zobrať kôš a všetko do neho hodiť,ale potom sa vo mne ozval ten kúsok sporovlivosti,a začala som zbierať a triediť. Našla som dávno stratený gombík z kabáta, kvôli ktorému som prešívala všetky ostatné. Našla som nožnice na vlasy,ktoré tam schoval môj syn,keď sa v novembri nechcel strihať.
A našla som strieborný prstienok,ktorý mi daroval Juraj Ž. v roku 1990, v lete na Zelenej Vode. Mal ho od svojej mamy a ja som mu sľúbila,že ho nikdy nezložím z prsta. On odo mňa na oplátku dostal jednu moju náušnicu, tú druhú mám dodnes v šperkovnici. S Jurajom sme si ešte pár mesiacov vymieňali listy,ale dlho nám to nevydržalo. Bol totiž z druhej strany republiky a na stretávanie sme nemali peniaze. Písal mi krásne romantické listy, básne, maľoval mi ruže a srdiečka. Zopár listov mám odložených. Chceli sme sa stretnúť,ale nikdy to nevyšlo. Prsteň som zapatročila a potom som ho nevedela nájsť. Napriek tomu som mu vytrvalo tvrdila,že prstienok mám stále pri sebe. Nechcela som mu klamať,ale nemohla som mu predsa povedať,že som ho proste stratila. Ako sa ale dostal ku gombíkom,to si neviem vysvetliť. A toľké roky sa tam schovával,nikdy som si ho nevšimla. A prečo sa vynoril práve teraz?
Prstienok som skutočne mala celé tie roky pri sebe, vlastne len kúsok od seba. Možno by sa mi ho podarilo po 17 tich rokoch vymeniť za náušnicu. Ak sa mi podarí nájsť Juraja, a ak si ešte na mňa spomenie. Skúsim to?
