Spomínam na 1.september 1979.
Keď som ako malá budúca prváčka v zelených šatkách,bielych pančuškách a zo zelenou mašľou vo vlasoch kráčala s mojou mamou do školy. Prvý raz. Spomínam si ako veľmi som sa tešila. Škola bola vtedy rozdelená na dve budovy. V jednej,novšej,ale menšej bol prvý stupeň a v druhej, stála oproti boli starší žiaci. K novej budove bola pričupená prístavba. Dvere mala také staré,smradľavé a lepkavé.
Všetkých prváčikov zobrali do novej budovy,do peknej,veľkej,slnečnej triedy. Bolo nás tam viac ako 33. Všetci sme sa nezmestili na stoličky za lavice, preto sme postávali po bokoch triedy. Pán riaditeľ,starý dôstojný pán, nás privítal a potom nás rozdelil do dvoch skupín. Jedna zostala v tej krásnej triede a druhá mala odísť do inej. Bola som v druhej skupine. Patrila som do 1.B, a naša trieda bola v tej pričupenej prístavbe. Kúrilo sa tam kachlami,okná sa nedali otvoriť a podlaha bola čierna,natretá smolou a veľmi šmykľavá.
Šesťročnému dieťaťu je jedno ako vyzerá jeho trieda. Aj mne bolo. Sledovala som očami peknú tetu, ktorá prišla pred tabuľu a povedala že bude naša súdružka učiteľka. Veľmi sa mi zapáčila,bola krásna,s dlhými medovými vlasmi. Aj meno mala pekné. Volala sa Megová. Potom sa na nás prišiel pozrieť znova súdruh riaditeľ a povedal nám, že jeden rok musíme vydržať v tejto starej triede. A ak vraj vydržíme a budeme sa dobre učiť, o rok budeme mať oveľa krajšiu a lepšiu triedu.
Začal rozdávať knižky s rozprávkou o slniečku na motúziku. Jedna knižôčka chýbala a hádajte,komu sa neušla? Preplakala som celý deň. Na druhý deň som knižku síce dostala,dokonca aj s rozvrhom hodín,ako odškodnenie,ale v mojej malej hlave mi stále vŕtalo,ako sa mohli zmýliť. Čo nevedia počítať? Knižku mám dodnes aj s venovaním od riaditeľa a s podpisom súdružky učiteľky.
- - - - - -
A spomínam si na 1.9.1999.
Viedla som za ruku do školy môjho syna. Pamätám si ako silno mi tisol ruku, hoci sa do školy veľmi tešil. Celé prázdniny sme sa rozprávali o tom,ako tam bude, čo sa tam bude diať,že všetci škôlkári sa tam stretnú.
Sedeli sme v prvom rade v kultúrnom dome. Vždy malý žiačik a vedľa mamina alebo ocino. V ruke držal kvietok pre pani učiteľku. Všetci sedeli vážne,nevrteli sa,neuškŕňali. Pamätám si ako mi bolo ľúto,že čas bezstarostnosti sa pre neho skončil. No zároveň som sa tešila,že sa naučí veľa nového. A vedela som,že do školy sa bude tešiť a bude tam chodiť rád.
Mal výbornú pani učiteľku,ktorá učí len prváčikov. Hneď na prvej hodine im sľúbila,že na vianoce už budú poznať všetky písmenká. Neverili sme tomu,ale bolo to tak. Poznali,písali,čítali. Naučili sa toho veľa.
V pondelok pôjde syn do školy sám. Nebudem mu robiť spoločnosť. Je už ôsmak, už ma nepotrebuje,aby som ho držala za ruku.
A mne je to chvíľami aj ľúto.
