Nerozumela som tomu. Mali v Bratislave každá svoj byt, svoju prácu, okruh známych. Mali toho veľa, ale chýbalo im to najpodstatnejšie. Rodina. Tú, nechávali doma. Starých rodičov, v rodičovskom domčeku. Cez týždeň pracovali v meste, na víkend a na sviatky chodili domov. Chodili každý víkend. Vždy sa im chcelo, dokonca sa tešili. Nerozumela som tomu. Z Bratislavy na dedinu? Do záhrady?
Vracali sa s plnou taškou zásob na celý týždeň. Často si niesli čerstvé kvety do vázy.
Rodičia sa pominuli, ale domčeky ostali. Treba prísť vyvetrať, poriadiť. Ponavštevovať kamarátky, čo ešte žijú. Pospomínať na cintoríne.
Aj v pondelok. Cestovala som opäť tým istým autobusom ako kedysi. Sú prázdniny, takže školákov v ňom veľa nebolo. Zato ony dve nastupovali. Taška cez plece , v jednej ruke veľká cestovná taška a v druhej nastrihaný orgován.
Ten orgován tak nádherne vonia, prihováram sa im. Nesiete si do Bratislavy? Ano, aspoň kúsok domova, odpovie mi jedna z nich a ja až teraz pochopím, ako to myslí.
