Až potom sa ho mama odvážila priniesť do škôlky. Myslela si že mejkap všetko zakryje,ale nezakryl. Kuchárka sa na ňu súcitne pozerala a jej vyhŕkli slzy. Ja som sa snažila hovoriť s ňou profesionálne a nedať na sebe nič poznať. Ako môže toto dovoliť? Prečo neodíde?
Odpoveď mi bola jasná. Nemá kam, nemôže, neuživila by sama svoje dieťa.
Ako moja mama. Aj ona chodila s hlavou sklonenou,nikdy sa nikomu nedívala do očí. Nešlo to. Každý by to na nej videl. Ako ju bil,ako jej ubližoval. Ako sa ho bála.
Svoje deti nebil, nie fyzicky. Stačilo keď videli ako mama plače. Niekedy len tíško vzlykala,niekedy jej len nemo tiekli slzy. Mama sa vedela usmievať len keď nebol doma. Akonáhle prišiel domov, deti akoby podvedome stíchli a starší chlapci utekali do kuchyne. Keď sme boli nablízku,nedovolil si veľa. Len jej vykrútil zápästie,alebo ju držal okolo krku. Ona vtedy len tíško hovorila. Sú tu deti,nech sa na to nemusia dívať.
Keď sme boli mladší, podarilo sa mu nás vyhnať, občas aj zatvoriť do izby. O pár rokov sa už bratia nedali len tak zastrašiť. Nahovárali mamu na rozvod. Nevedela som čo je rozvod,ale asi to malo byť niečo dobré. Mama však nechcela o rozvode ani počuť.
Potom bratia začali chodiť na strednú školu. Bývali v internáte. Zostala som doma sama s mamou a s ním. Nemôžem ho volať otec,lebo otcovia nerobia zle svojim blízkym. Bratia chodili domov len na víkendy,a vtedy sa zdalo byť všetko v poriadku. Mama vypekala, varila, chlapci sa rozliezli po kamarátoch a on obyčajne pozeral telku.
Keď som mala ísť na strednú školu ja, mama ma prosila,aby som si vybrala nejakú internátnu. Ja som však túžila byť učiteľkou. Mama sa ale nedala prehovoriť a zapísala ma na učňovku v meste vzdialenom 80 km. Nechápala som,ako môže byť taká krutá. Našla som si tam kamarátky z okolia a často sa stalo,že som neprišla domov aj celý mesiac.
Rodičom to nevadilo. Žili si svoj život a ja svoj. Po získaní výučného listu som sa dala nahovoriť na maturitu. Bola som šikovná a tak za dva roky som mala aj maturitné vysvedčenie. Možno kvôli učeniu,alebo kvôli povinnostiam v práci som si málo všímala svoju mamu. A nebolo veľmi ani kedy. Dostala som ubytovňu a tam som si sama hospodárila ako sa dalo. Domov som chodila veľmi zriedka.
Možno aj preto som sa neskoro dozvedela že je v nemocnici a že je už niet pomoci. Bratia sa poženili,majú svoje rodiny. Mám troch synovcov a jednu neterku. Ľúbim ich ako svoje vlastné deti. Tie čo som nikdy nemala.
Mám prácu po ktorej som tak veľmi túžila. Učím v materskej škôlke. Mám veľký štvorizbový byt a jeden malý v prenájme. Ponúknem ho Jurkovej mame,len za symbolický nájom. Nech sa trošku pozviecha a rozhodne čo ďalej. Jurko si nezaslúži také detstvo. Ani žiadne iné dieťa, nikto.
Ja sa vrátim do môjho veľkého bytu a vymením opatrovateľku. Nemá s ním veľa práce, pomôže mu s hygienou a nakŕmi ho. Zapne mu televízor,niekedy mu niečo číta. Pochybujem,že vníma. Málokedy má svetlé chvíľky. Väčšinou vtedy,keď sme doma sami dvaja. Sadnem si k nemu a keď si ma po chvíli všimne, začnú mu tiecť po lícach slzy. Chytím ho za ruku a vtedy chce niečo povedať,ale nejde mu to. Utíšim ho,ja viem,otec, ja viem. Nič nehovor, je to dobré.
Precitnem,keď vedľa buchnú dvere. O chvíľu bude olovrant, musím zobudiť mojich anjelikov. Púšťam nejakú klasiku na magnetofóne,nech sa im pekne vstáva. A po práci zavolám Jurkovej mame a dohodnem si stretnutie.
Príbeh nie je o mne,v prvej osobe je písaný len kvôli autenticite.
