Keď sme sa na to isté spýtali našej učiteľky,odpovedala jednoducho - bojím sa nevypovedaných slov.
Vtedy sa mi to zdalo divné a určite nie najhoršie. Veď čo už je na tom. Ak niečo nepoviem, nikto sa to nedozvie a basta.
Až neskôr mi to postupne dochádzalo. Ako veľmi ma potrápilo to,čo som nestihla povedať chlapcovi,ktorého som mala rada. Koľkokrát som si to predstavovala,ako by to prijal a či by to pochopil,ako a či by sa niečo zmenilo.
A ako som bola rada,že som mojej umierajúcej babičke stihla povedať ako ju ľúbim a že bola mojou najväčšou oporou.
Od istého času veľmi rada hovorím ľuďom to,čo im chcem povedať hneď a neodkladám to na inú príležitosť,na potom, na víkend, na lepšiu náladu. Lebo tá ani nemusí prísť. A môže byť neskoro a nemusí to byť nikdy.
Pochopí ma ten,kto niekomu niečo nepovedal a teraz by to veľmi veľmi chcel. Ak to ešte máte komu, tak to urobte. Ak nie - mám jednu radu. Povedzte to slnku,mesiacu,hviezdam. Alebo len stromu. Pošepkajte to a verte,že sa to dostane tam,kam treba. Alebo to riadne nahlas zakričte. Naozaj, mám to vyskúšané.
Máte niečo nevypovedané aj vy?
