Prechádzame autom Trnavou. Smerom z Družby k tescu. Prechádzame cez „malý" kruháč. O chvíľu cez veľký. Prechodom pre chodcov idú chodci. Starší pár a dve dievčatá. Párik viditeľne zrýchli,aby bol čo najskôr na chodníku a žabky postoja presne v strede prechodu - na ceste. Spomalím, vidím,že čosi sa deje,ale nechápem čo. Musím úplne zastaviť,lebo dievčatá stoja na mieste. Manžel sedí vedľa mňa a tiež to vidí. Vykloní sa cez okienko a dosť nahnevane sa na ne osopí. „Ideš z tej cesty,alebo mám vystúpiť z auta?" Dostane sa mu patričné ohodnotenie jedným prstom hore a určite aj zopár slov. Celé to trvalo možno dvadsať sekúnd,ale vo veľkej premávke mohol zatiaľ niekto do niekoho vraziť. Možno aj do mňa.
Iná situácia, iný deň. To isté mesto, Hlboká ulica. Stojíme na semafore pod nadchodom. Čakáme na zelenú. Sedím na mieste spolujazdca. Zrazu z ničoho nič plesk. Na skle sa nám rozleje igelitový sáčik z vodou. Nechcite vedieť ako som sa zľakla. Ešteže mám nízky tlak. Inak infarktujem. Keď naskočí zelená, stihnem sa len obzrieť a vidím troch alebo štyroch chlapcov. Rehocú sa a v rukách majú ďalšie šáčiky. Ešte si asi nájdu nejaké obete. Dúfam len, že sa to neskončí zle. Keď sa môj muž spamätá povie nášmu synovi. Dúfam,že teba takéto niečo nikdy nenapadne.
Tiež sme kadečo povyvádzali ako malí. Ale nikdy sme vedome nikoho neohrozili. Nikdy. Ale vtedy sme nemali v počítačovej hre 999 životov ...
