Kamarátka má dcéru. Prváčku na strednej škole. Bola dobrá žiačka na základke,ale známky mala vydreté. Jednoducho, nepatrila k tým,ktorým stačí počúvať a doma do toho nakukunúť. Ona nie. Musela sa učiť. Tvrdo, dlho, často do noci.
Ako sa má Klára? Čo škola? Páči sa jej? Začala chodiť na gympel.
No, pravdupovediac, je sklamaná. Na to, ako sa na novú školu tešila, a ako sa nevedela dočkať, kedy bude stredoškoláčka, nooo, nepáči sa jej. Ako to?
Dostala už dve gule a aj štvorku má.
Ano, prechod z jednej školy do druhej nie je jednoduchý. Niektorí ho nezvládnu, ako sa hovorí ľavou zadnou. Niektorí potrebujú viac času na udomácnenie sa.
A predstav si, minule som ju ani nepustila do školy. ??? Prečo? Aale, mali sa naučiť slovíčka z nemčiny, asi 70 a ona sa ich učila asi 4 hodiny. Potom sa samozrejme nestihla naučiť ostatné učivo. A ráno mi tu rumázgala ako najatá. Tak som zavolala do školy a basta!
A čo si tým vyriešila? No, neodpovedala z nemčiny. A pripravila sa na ďalší deň.
Áno, to je pravda. Ušetrila si jej možno nejakú zlú známku. Ale, nedodala si jej odvahu, neposunula si ju ďalej. Ukázala si jej,ako sa problému vyhnúť a nie ako ho riešiť. A v živote budú aj také situácie, ktoré sa obísť proste nedajú. Treba ich preskočiť, alebo podliezť. A neviem, či Klára bude vedieť vysoko skákať.
Šancu ešte má, len či ju správne využije.
