Je tu teplo. Rozopínam si kabát a dávam dolu šál. Od tepla mi býva v autobusoch zle. Dievča vedľa mňa je vyzlečená, len v tričku,ale aj tak jej je teplo. Je spotená a je to aj cítiť. Po spánku jej tečie kvapka potu. Pozriem na ňu lepšie, je zelená. Je mi strašne zle, šepne mi. Chytím ju za ruku. Ľadová. Kam cestuješ? Na intrák. K nám. Budeš vracať? Asi ano.
Pán šofér, zastavte. Jednej kočke je zle. O minútku sme na zastávke, vydrží? No, dúfam. Beriem jej tašku, svoje veci. Oblečenie si musí pobrať sama, nemám už voľné ruky. Trasie sa chúďa,je mi jej ľúto. Šofér otvorí dvere a zastane pred nimi. Choďte zadnými,povie cestujúcim. Zoberie dievčaťu batoh aj bundu, čo jej spadla. Idem s ňou, poviem. Zle znášam, keď vracia moje dieťa a nie ešte cudzí človek. Ale čo mám robiť?
O dvadsať minút pôjdem naspäť, ak tu ešte budete, zoberiem vás.
Stojím na zastávke, neznáma dievčina plače. Našla som v taške igelitový sáčik,ktorý nosím presne pre takéto stavy. Neplač,dýchaj. Bude ti lepšie. Niečo si asi zjedla, hovorím jej pomedzi nádychmi. Je mi zle,len keď ju počujem. Nechcem sa na ňu ani pozrieť,lebo druhý sáčok nemám. Nezjedla, som asi tehotná. No super, poviem jej,ale v mojom hlase nie je veľa radosti. Veď práve, povie ona a zasa smoklí.
Spomenula som si na túto istú situáciu,keď som hlavnou hrdinkou bola ja. Šofér mi otvoril v dvere, vystúpila som do poľa, dvere sa zavreli a on odišiel. Prechádzka mi spravila dobre, uľavilo sa mi, aj som si zanadávala. Ale oveľa menej ako môj muž,keď som mu to rozprávala. To ťa nechal samu? V poli? A s bruchom? Nuž,...
Pri zastávke zastal ďalší autobus. Kolega mi volal, hovorí vystupujúc. Mám vás zobrať,ak jej je už dobre. Prikývne a nastupujeme. Už má aj skoro normálnu farbu, dokonca sa aj usmieva. Ako sa vám poďakujem? Pýta sa ma. Nijako, hlavne že ti je dobre, poviem a pomyslím si, že hlavne že som to prežila aj ja.
Aj vtedy aj teraz.
P.S. Obom vodičom sa poďakovala Hanka osobne, a ja to robím aspoň takto.
