Nechala som si asi dvadsať dvojkorunáčiek a aj zopár jednokorunáčok. A načo? Na pamiatku? Pýta sa jej tá druhá.
Ale čoby, to dávam do „meščeka" v kostole. Ale šak tie sú už neplatné, vraví druhá. Jaké neplatné, šak v banke mu ich vymenia. Do konca roka, né? Šak to hovorili v správach. Dobre som očula. Nech si farálko ide vymeniť, šak má času dosť.
Má. A musí si nájsť aj na takéto prkotiny. Len sa mi nejako nepozdáva tento kresťanský prístup jednej ženičky. Takej, čo v nedeľu kráča zo zopnutými rukami na prijímanie. Tej, čo sa pri spovedi dušuje, že viac hriechov naozaj nemá. A tej, čo sa potmehúdsky usmieva,keď zovretou dlaňou hádže do kasičky dvojkorunu. Alebo len korunu. To asi keď sa jej zdá že pánbožko sa jej dosť nevenoval.
Alebo tak nejako.
Škoda že som nenašla dosť odvahy a nepovedala jej niečo štipľavé. Alebo aspoň informáciu,že mince sa zamieňajú len do polroka. Teda do včera!
