Švagriná zazvonila na zvonček,že sa spýta, či je to ich psík. Po dlhých minútach sa dvere otvorili a pomalými malými krôčikmi vyšla teta. Zástera, na hlave šatka, v ruke palička. Pomaličky sa šuchtala smerom k nám a zastala v patričnej vzdialenosti. Teta, tento havino je váš? Bol. Otvorila mu bráničku, psík zvrtel chvostom a vbehol do dvora. Vtedy som si všimla dvor. Mala ich tam hádam dvesto. Všetky farby na aké si len spomeniete. Muškáty. Krásne, rozkvitnuté,okopané, bez jedinej buriny.
Odvtedy, keď sme išli okolo vždy som pribrzdila a skontrolovala muškáty. Boli tam. Roky. Častokrát som videla tetuškin ohnutý chrbát. Rukami,alebo hrabličkami sa hrabala v zemi a opatrovala svoje muškáty.
V zime sedávala pri okne a pozorovala ulicu. Mala odostretú záclonu a občas sa pri nej niekto pristavil na kus reči. Vtedy otvorila okno a povyzvedala sa čo je nové. Chýbala jej spoločnosť,syn ju chodil pozrieť a obstarával jej nákupy,ale inak bola sama.
Umrela Majova mama, hovorí svokra môjmu mužovi minulý týždeň. Koľko mala rokov? Sedemdesiat dva. Pekný vek,pripájam sa, hoci vôbec neviem o kom sa hovorí. Vieš kto to bol? pýta sa ma. Pokrútim hlavou. No muškátová teta. Sklopím oči, vybehnú mi slzy.
Naspäť sme išli okolo jej domu,aj keď to máme ďalej. Nedalo mi. Musela som sa pristaviť. Boli tam, plný dvor. Práve kvitnú, a určite chúďatká netušia, že teta muškátová ich už nepoleje a nepokopká.
Keď stretneme v meste Maja, upozorni ma na neho, chcem si od neho jeden muškát vypýtať a poprosiť ho,aby jej dal jeden aj na hrob. Lebo ona žila s nimi celý život.
