Dávno,keď sme ešte bývali v 6 poschodovom paneláku a výťah bol akoby z doby kamennej a tak sa aj správal - chodil pomaly,ako keby vozil kamene - som sa väčšinou zasekla vo výťahu z nejakou babičkou,alebo deduškom . Byt sme podedili po starkej a v dome bývali väčšinou jej vrstovníci - inak zlatí ľudia,nefrflali na hlučnú hudbu (lebo ju nepočuli) a mali ma radi lebo som sa vždy usmievala ( vlastne vysmievala ako sa šuchcú - prepáčte mi).
Ale vždy keď sme sa zasekli - to sa mi stalo 3x- a vo výťahu bola som mnou nejaká staršia pani, výťah sa po chvíli rozbehol sám. Teda ja som zúrivo tlačila gombíčky a kopala do steny a babka poväčšine zopla ruky a nadviazala spojenie s niekým hore a ten vo vhodnej chvíli keď som ja práve netrieskala do dverí- výťah rozbehol.
Úplne iná situácia nastala,keď som išla s nejakým dedkom. Ten sa samozrejme tešil, keď sa to zastavilo medzi tretím a štvrtým , a vždy hovoril, aspoň s vami omladnem ( a ja som si myslela-a ja zas s teba zostarnem),ale keď sme už stáli hodnú chvíľu - tak dedko vytiahol šrobovák, strčil ho do pod jeden gombíček a výťah nás vyviezol celkom navrch. Tam bol totiž jeho byt - a ja som ho podozrievala,že to má tak nejako nachystané,alebočo. To sa mi prihodilo 2x,preto som si dovolila robiť závery.
No a potom mám ešte v pamäti jedno zaseknutie,keď aktér nebol starý človek,ale môj priateľ,ktorý nemal ani tušenia čo sa v takých prípadoch robí a o šrobováku počul len v telešope. S tým som sa zasekla len raz,ale na tri hodiny a vyslobodil nás samozrejme deduško zo šrobovákom,keď ja už som bola tak vystresovaná a nepomohlo mi ani vedomie že som s milovanou osobou.
Celkom iná káva sú zaseknutia v práci. My sedíme na 5-tom poschodí a priznávam,naozaj málokedy sa mi chce ísť pešo,takže často sa mi stáva,že sa zaseknem. Najhoršie je to ak som vo výťahu sama,vtedy len dúfam,že sa dostanem von sama,alebo ma niekto vyslobodí. Ale inak okrem jedného zaseknutia sa všetky ostatné skončili dobre, ponadväzovala som priateľstvá, kolegiálne vzťahy a všelijaké iné kamarátstva.
A to jedno skončilo nakoniec pomerne dobre,lebo pani, s ktorou som sa viezla,mala najprv smrť v očiach,lebo bol piatok poobede,a bála sa,že tam ostane do pondelka,ale keď som ju ubezpečila,že niekto bude tento náš zúfalý krik počuť,tak sa trošku ukľudnila a prestala mať kropaje potu na čele . Ani by ste neverili,koľko decibelov je človek schopný zo seba dostať,keď prestáva mať vzduch.
Desím sa len toho,že raz vymyslia taký výťah,ktorý bude bezchybný a nikdy sa nezasekne.
