Nadskakovala som s krikom. Ujo Jožko, ujo Jožko, vidíš ma? On ma len schytil vyhodil do povetria a chvíľu sa tváril,že ma nezachytí. Zamrelo mi vždy srdce, ale potom sa usmial, natiahol ruky a ja som mu pristála v náručí.
Takto budeme spolu tancovať keď sa budeš vydávať, hovorieval mi. Dobre, povedala som a odcupitala som preč.
A skutočne. Vydávala som sa a tancoval so mnou. Nedržal ma tak vysoko ako malú,ale tancovali sme. Nikdy predtým sme si to neskúšali,ale šlo nám to. Pomaličky, krok sun krok. Jožko mal totiž na pravej nohe protézu.
Diabetes, choroba s ktorou bojoval dlhé roky. Bola k nemu nespravodlivá,pretože dodržiaval všetky pokyny lekárov. Schudol, dával si pozor na stravu, športoval. A nevzdával sa. No a čo? Čo tam po jednej nohe! Dali mi krajšiu. Kukni sa! To boli jeho slová.
Včera som mu doobeda volala,aby som mu zapriala k sviatkom. Chvíľu sme nezáväzne kecali, ako vždy o ničom a o všetkom. Kde budeš cez veľkú noc? Kde by som bol? Tu. Prídu chalani a pôjdeme trochu po rodine. Vieš, kam sa dá.
Viem Jožko a mrzí ma to,len ti to nedokážem povedať do očí. Tak aspoň takto.
Na moju otázku, čo ti mám teda zaželať? Jeho odpoveď znela: Zaželaj mi krídla,moja malá víla.
Jožko prišiel aj o druhú nohu a mne je to strašne strašne ľúto.
