Teda ak idem sama.
Keď sa veziem z manželom a máme voľné miesto v aute - čo neznamená len to,že sa už s nami nikto nevezie,ale aj to,že máme na zadnom sedadle voľno a upratané- tak ho dokonca nabádam,aby sme stopára zobrali. On sa tiež bráni,ale keď vidíme,že sa jedná o nejakého úbožiaka,ktorému naozaj ušiel autobus,alebo je to niekto známy,tak povolí.
Bolo to už dávnejšie, ale stalo sa mi,že som tiež vzala stopára. Teda stopárku,presnejšie dve. Išla som na hodinu angličtiny a mala som dosť času,pretože sa riadim tým,že radšej o desať minút skôr,ako o minútu neskôr. Po tej ceste som šla už tisícráz,ale keďže to bolo dosť ďaleko za dedinou,nepredpokladala som,že tam niekto bude stáť.
Ani som ich vlastne pôvodne nechcela zobrať,ale keď som prešla okolo, v spätnom zrkadielku som videla,že zdvihli tašku zo zeme a pohli sa smerom k mestu. Tak som pribrzdila,či sa mi to nezdalo, a napokon zastavila. Vrátila som sa zopár metrov späť,nie celkom k nim,aby som videla či z kríkov nevybehnú nejakí ich spoločníci. Neviem prečo som to urobila,možno mi bolo ľúto dievčatka,a možno tej ženy. Mala veľkú tašku a vyzerala byť aj dosť ťažká. Vedela som že zastavíte. Hneď ako ste išli okolo, povedala. Myslela som,že chce len nadviazať rozhovor a poďakovať za zastavenie. Kam idete? Pýtam sa jej. Veziem tuto vnučku k rodičom. Bola u mňa na víkend,lebo bola chorá a mladí museli byť v robote. A páčilo sa ti u babičky? Pýtam sa dievčatka. Ano, babička je dobrá,aj koláče napiekla, aj palacinky . Aj mame a ockovi nesieme. Babičky sú dobré,keď pomôžu, vravím ja. Aj ja mám mamu,aj otca,chvalabohu,zatiaľ,a veľakrát mi pomohli,už len tým,že sa mi postarali o dieťa,keď bolo choré. No ale vy máte šťastie,mladá pani,váš syn chorý nebýva. Ano, je to pravda, vravím ja,ale ako to vy viete? Poznáte ma? Poznám,aj nepoznám povie ona a usmeje sa. Kde vás vyložím? Pýtam sa,lebo sa blížime k mestu. To je jedno, čo najbližšie k autobusovej stanici. Je to pre mňa trošku zachádzka,ale času mám dosť a tak ich veziem až tam. Vystúpia a pani sa pýta, čo som dlžná? Ale prosím vás, hovorím jej, nič. Len choďte aby ste nezmeškali. Dievčatko sa pousmeje a pani berie tašku. Ale predsa len sa otočí a príde ku mne bližšie. Dávajte si pozor na svoje zdravie,lebo vás potrápi. A ten jazyk sa učte, zíde sa vám- čoskoro. A o mamičku sa nebojte, vylieči sa. Zmohla som sa len na začudované aaaale ....
Zobrala tašku,vnučku za ruku a odišli. Ešte chvíľu som sa za nimi dívala, dievčatko sa otočilo a zakývalo mi. Ja som odišla a po pár dňoch aj zabudla.
Vtedy som bola zdravotne v poriadku,angličtinu som sa učila len z vlastnej vôle a moja mamina bola na svoj vek normálne zdravá.
Neprešiel ani rok,a našla som sa u lekára zo zdĺhavým zápalom pľúc. Vtedy mi to nedošlo. Potom, pár mesiacov nato,ochorela moja mama. Vyzeralo to vážne, dokonca veľmi zle. Keď som zasa šla na hodinu angličtiny a zasa som mala ešte čas,vošla som do kostola. Modliť som sa ani nechcela,len posedieť a porozprávať sa z Bohom. Keď som zdvihla hlavu, zdalo sa mi,že vidím tú ženičku,čo si ma stopla. Oči som mala plné sĺz,takže som sa mohla mýliť,mohla to byť iná a len sa na ňu podobať. Išla po druhej strane, usmiala sa a kývla mi hlavou. Kým som sa stihla spamätať, bola preč.
S mojou maminou to nakoniec dopadlo dobre,a tú angličtinu naozaj budem potrebovať. Chystám sa vycestovať na dlhšie a hovoriť tam anglicky. Na zdravie svoje aj celej rodiny dávam omnoho väčší pozor ako dovtedy. A keď idem sama autom,vždy spomalím,keď vidím nejakého stopára,a sledujem, či tam nestojí aj tá pani. Odvtedy som ale nikomu nezastavila.
