Zo všetkého, čo sme tam za 5 dní prežili, si najviac pamätám večerné sánkovanie na igelitových vreciach a to,ako sme aj s kamarátom spadli o deviatej večer do potoka. Bol síce zamrznutý,ale nerátal s tým,že sa na neho zvalia naraz dvaja a povolil. Ten ľad. A potom si pamätám ako ma stále vyhadzovala poma a nevedela som sa vyviezť na kopec. Tak ma to prestalo baviť. A ešte si pamätám,ako dobre chutili hranolky a tatarka ( dovtedy sme o tom nechyrovali- bol rok 1981). Lyžovať som sa nenaučila.
Ocino urobil o dva alebo tri roky ešte jeden pokus. Zobral nás do lyžiarskeho centra. Brata dal na starosť nejakému svojmu kamarátovi, tiež lyžiarovi ( bratovi to totiž išlo) a mne zaplatil súkromného !!! trenéra ( za totáča) na dve hodiny. On sám si našiel miesto v bufete pri okne a vraj bude sledovať ako mi to ide. Plakala som už po 50 minútach. Môj tréner bol zo mňa zúfalý, najskôr sme sa snažili zísť z kopca dolu, to celkom šlo,teda on zlyžoval a ja som sa pustila najskôr na lyžiach a potom na zadku. Dolu ma zachytil a išli sme akože na vlek. A tam som vyhlásila,že na vlek ja nejdem,lebo to neviem. On vyhlásil,že každý to vie, tak nech nerobím drahoty. Po asi 15 pokusoch zistil, že to naozaj každý nevie - teda ja. Vzdala som to po hodine a pol. Môj tatko to vzdal tiež- navždy.
V sedmičke sme sa chystali na lyžovačku zo školy. Veľmi sme sa tešili, aj moji rodičia sa tešili,že konečne sa naučím aspoň základy.Ale zasiahla vyššia moc zhora, nebolo snehu. Nedovolili sa nám ani zbaliť, zrušili to ešte kým mamy stihli začať baliť. Smola,že?
V prvom ročníku na strednej škole sme absolvovali povinný lyžiarsky výcvik (PLV). Žiarska dolina,autobus plný 15 ročných majstrov sveta v lyžovaní. Problém nastal v okamihu,ako sme v sobotu poobede vystúpili z autobusu. Prostredie bolo prekrásne, drevené chatky, hneď nad nimi lesík - ako v rozprávke. Až na to, že všetko čo malo byť biele a zasnežené bolo - zelené a samé blato. Ešte včera sneh bol, dušoval sa chatár, do rána sa oteplilo a toto zostalo. Sneh bol - kôpka tu a kôpka tam. Možno napadne, hovorili sme si. Nenapadol. Prežili sme krásny týždeň v objatí hôr, dokonca sme zazreli aj medveďa. Teda tí z nás,ktorí chodili spať až po polnoci.Lyže sme vytiahli z lyžiarne až v deň odchodu. Aspoň sa nikto nedolámal, povedali sme si.
Keď sa teraz - po rokoch prechádzam popri nejakom zasneženom kopci a sledujem lyžiarsku techniku môjho manžela a syna - je mi ľúto, že mne to stále nejde. Ale keď vidím iskričky v ich očiach, keď vyťahujem z batoha termosku s čajom,salámový chlebík,alebo nejaký keksík ... Aj to je dobrý pocit. Som proste jedinečný, nelyžujúci MISTR PROVIANŤÁK.
