Zbalili sme stany, spacáky,klobúky,gitaru,ešusy a išlo sa. Obyčajne vlakom a obyčajne na Zelenú Vodu k Novému Mestu. Vtedy to bol vyhľadávaný kemp, raj pre čundrákov. Bolo tam všetko čo sme k letnej stanovačke potrebovali. Bufet,obchod stánok s novinami,voda na kúpanie,reštaurácia aj krčma.
Celé dni sme trávili pri vode a večery pri ohni. Našli sme si kamarátky a veľa známych. Jeden rok sme si postavili stan vedľa ďalšej dievčenskej skupiny,kde boli samé Jany. Ani sme tomu veriť nechceli.
Raz, to sme už mali tuším osemnásť,sme sa rozhodli,že postrašíme Silviiných rodičov. Kúpili sme pohľadnicu a nepísali sme na ňu:
Milá Silvia,
Je tu veľmi krásne,kopa super chalanov,
počasie skvelé,kofola chladená, rum neriedený,
dúfame,že si takisto dobre užívaš! Škoda že tu nie si s nami ...
tri zo štyroch, ahoj
a poslali sme ju na Silviinu domácu adresu. Ona bola samozrejme po celý čas s nami,len o tej pohľadnici nevedela.
Po našom návrate sme si dohodli spoločnú diskotéku v blízkom mestečku. Aké však bolo naše prekvapenie, keď Silvia na zastávke nestála. Nemohli sme bez nej ísť,nuž sme sa vybrali k nim domov. Otvoril nám jej starší brat s povzdychom: ani tam nechoďte, tatko zúri,mamka plače ... Už sme vedeli koľká bije!
Márne sme rodičom vysvetlovali že to bola sranda,márne sme im dokazovali že s nami naozaj bola. Až vtedy nám postupne došlo, čo sme vlastne spáchali. Chúďa Silvia, toto si naozaj nezaslúžila. Nechcela sa síce naučiť plávať, ale toto bolo ako trest priveľa.
Do konca leta nesmela ďalej ako po značku ( koniec,začiatok dediny) a my ostatné sme každý pondelok prišli k nim a vypleli burinu,alebo popolievali záhradu.
Nuž, boli to sladké časy. Silvia dodnes nepláva, jej rodičia už nemajú záhradu a Zelená Voda už stratila pre mňa svoje čaro aj napriek tomu,že som sa tam bola pozrieť,dokonca sme tam boli s priateľmi aj stanovať.
Keď sa občas stretneme,(náš štvorlístok sa rozrástol na 10 členov), tak spomíname ako bolo a ja si celkom súkromne predstavujem,čo by bolo keby tú pohladnicu poslali mojim rodičom. Ako poznám môjho tatka, ja by som smela tak maximálne na ulicu a tú burinu by nám pleli dodnes :-).
